Hrdinovia všedných dní

12. března 2006 v 20:55 | Fireweed |  .: Ako žijem :.
Dva pruhy. Čierny a biely. Žiadne odtiene šedej, žiadne farebné spektrum. Nie všetky veci idú podľa plánu, nie všetky sny sa plnia. Mám preto prestať dúfať? Vybrať si večne čiernu, keď viem, že na bielu sama nemám? Mám rada zeleň trávy, milujem žlté púpavy, modré nebo, snehovo biele krídla anjelov.. Túžim po tom, zaobaliť sa do takéhoto krídla. Schúliť sa ako malé dieťa a prečkať tam chladné časy. Vedieť, že som v bezpečí, že nie som sama, že komusi na mne záleží. Že toľko čo dám, toľko aj dostanem. Že ma na tých krídlach niekto ponesie, keď nebudem vládať, že ma v strachu objíme a povie "si moje všetko"..
Kráčam rovno, pomaly ako sa len dá, miestami až stojím. V parku nebol nikto okrem mňa. Dva metre odo mňa preletelo malé vtáča, jediná živá duša v okolí. Chcela som tam zostať, sadnúť si na lavičku alebo do vlhkej trávi. Zabudnúť na to, čo ma ťaží a z čoho sa neviem vymotať. Čím viac sa snažím, tým sú tie laná užšie a pevnejšie ma sťahujú.

Rozprávala som sa s Bohom, hľadala náruč, prosila o silu a odpustenie. Oslavovala Ho v piesňach chvály, dúfala v Jeho pomoc. Kráčal vedľa mňa a dával mi istotu, že v tom parku okrem toho vtáčaťa nie som sama. Bol tam so mnou. Nebála som sa. Nech by sa stalo čokoľvek, bola som s Bohom zmierená a pripravená na všetko. Ďakovala som mu za obeť kríža a prosila o čistú myseľ. O silu viesť a vydržať. Boli sme tam len my a ja som vedela, že ma neopustí..
Došla som na stanicu, stále kráčal vedľa mňa. Opitý muž na vedľajšom nástupišti spadol a rozbil si hlavu. Ďakujem za hrdinov všedných dní. Tých ozajstných. To dievča, aj napriek tomu, že Ďalší autobus jej šiel až za 4 hodiny tam zostalo čakať na sanitku, ktorú zavolala. Ľudia z nástupišťa toho muža nastúpili do autobusu a nechali ho tak. Bez pomoci, bez zavolania sanitky. Keď sa vedel opiť, bude si vedieť aj poradiť. Tí ľudia ho odsúdili skôr, ako mohli vedieť, prečo to urobil. Aj keď nemal žiaden dôvod, aj keď to bola jeho hlúposť, ten muž trpel a potreboval pomoc. A oni ho nechali skľúčeného na dlážke. Div, že do neho nekopli. Boh žehná hrdinov všedných dní.
Ešte stále bol so mnou. Zároveň dával pozor na muža na zemi. Na všetkých. Je všade, kde Ho niekto potrebuje. V ten večer som Ho potrebovala väčšmi ako pred niekoľkými hodinami. Tehličky popadali, zostala som obarená niečím, že ma zložilo k zemi. Cítila som sa ako ten muž. S tým rozdielom, že sanitku nikto nezavolal a nikto sa nebránil tomu, kopnúť si.. Veď čo, prečo by malo niekomu na niekom záležať? Potrebovala som Jeho náruč. Vedela som, že tam je. Že je stále so mnou. Že vidí moje slzy, a že mu na mne záleží. Všetko sa rozplývalo. Slzy zaliali moje vnútro a potrebovala som dotyk..cítiť objatie.. Fyzická tma a strmý pád nadol. Sanitka neprišla, veď ju nikto nezavolal.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Meacoolash Meacoolash | 4. prosince 2007 v 13:25 | Reagovat

Nebo je zelené, naozaj. Zavri oči a zbadáš ho. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama