Obyčajný deň

12. dubna 2006 v 22:38 | Fireweed |  .: Kto som :.
Príliš skoré prebudenie. Päť hodín ráno. Ešte 30 dlhých minút, ale rovnako krátkych. Ani tento čas im nedal dôvod, aby neurobili rámus a vytiahli ju zo snov. Zaspať sa jej už nepodarilo, len s kŕčami v žalúdku čakala, kedy zazvoní budík. "To už neviete, kedy sa hádať?"..vyšlo z nej ranným zachrýpnutým hlasom. Zvyčajne je prvá vec, ktorú povie "polovičný na stanicu." Vraj zmena nikdy nezaškodí.

Pohľad do zrkadla, voda ju privítala v realite. Márne sa pokúšala vykúzliť zo svojho učesu to, čo sa jej podarilo večer. Neprítomný úškrn a zrazu sedela v kuchyni. Kávu nemala dlho, bola na seba tak trocha pyšná. Ale o to viac sa chcela vrátiť do postele.
Zapozerala sa do zrkadla a to, čo videla, sa jej nepáčilo. Pod očami mala vrásky a v očiach akúsi neprítomnosť. Akoby to boli dvaja ľudia. človek pred zrkadlom bol úplne niekto iný, ako ten v ňom. Chvíľu nad tým pouvažovala, ale hneď to pustila z hlavy. Bolo 6:50 a ranné "ritulály" na seba nepočkajú.
Jemne rozotrela make-up na tvár. Nebol lacný a bola rada, že drží v rukách niečo kvalitné. Čiernou ceruzkou na oči ich opticky zväčšila. Nepamätala si, kedy to robila prvý krát. Pripadalo jej to úplne prirodzené. Jemne naniesla tri vrstvy očného tieňa, od najsvetlejšieho po najtmavší. Tmavá modrá na krajíčky..čím zmarila to, čo sa snažila docieliť čiernou ceruzkou. Aspoň jej to tak napadlo. Ale svetlá a tiene robia svoje a takto sa jej to páčilo. Bola spokojná.
Pozrela na hodiny na stene a zistila, že nestíha, Aj to patrí k jej ránu. Nikdy nestíha, ani keby si privstala. Rýchlo vytočila mihalnice dohora, naniesla čiernu špirálu, ktorá už dohchádzala. Rovnako aj púder, ktorý si na tvár jemne naniesla predtým, než svoje pery zvýraznila troma rôznymi vrstvami lesku na pery.
Znova sa zahľadela do svojich očí a rozmýšľala, prečo to robí. Všetko bolo nechutne automatická. Hlúpy boj s minútami, ktoré ráno ubiehajú omnoho rýchlejšie. Ani nevie, kedy sa stihla obliecť, okolo krku dôkladne obkrútla obrovskú šatku, v ktorej jemnosti dokázala plávať. Pozdravila jediného ranného chlpatého spoločníka, ktorí bol v miestnosti ešte menej prítomný ako ona. Otvorila dvere a vlietla do sveta protikladov a snov. Volá sa to realita. Aj tam sú sny, nemyslíte si, že nie. Vedela, o čom to je.
Nadýchla sa a cítila chvíľkové pobláznenie. Pred hodinou dopršalo a cesty boli sktopené vlahou. Miluje tú vôňu. Zem nasiaknutá dažďom vonia najkrajšie. Na pár minút vystúpila z toho automatizmu.
Vyslovila svoju druhú vetu. Zvyčajne prvú a sadla si vedľa neznámeho chlapca. Hľadala pohodlie na nepohodlnom sedadle a upravila si vlasy, ktoré jej rozfúkal vietor. Inokedy by jej to bolo jedno. Ale v poslednej dobe nie, nevedela prečo. Nechala to plávať. Cítila sa fajn a nepotrebovala vysvetlenia.
Vstúpila do nového dňa. Nevie presne, kedy začal..či to bolo vtedy, keď sa o piatej ráno prebudila, alebo, keď o pol šiestej vstala z postele, opláchla si tvár vodou, zakryla sa pod masku "dokonalosti," vystúpila z dvrerí, vošla do autobusu, došla na stanicu, do školy,...a vôbec, kedy deň začal končiť a kedy nakoniec skončil. Veď ešte okolo jednej ráno so zasnenými očami hľadala "múdrosti" v učive na nadchádzajúci deň.
Skúmala. Veľa, niekedy ako malé dieťa hľadala odpovede na všetko a niekedy ako človek rokmi vyzbrojený množstvom síl bojovala so všednými a nevšednými, niekedy bolestivými problémami, ktoré sa na ňu nečakane rúcali.
Zvykla padnúť, vedela vstať. Modriny sa hoja. O to viac vedela, aký zmysel má všetko a že jej svet sa skladá z mnohých dielov, ktoré akoby v zázračnej krajine lepí k sebe a hľadá správne časti, ktoré k sebe patria. Vedela totiž, že keď to poskladá, na druhej strane obrazu sa objaví odkaz, na ktorý čaká. Mapa do večného šťastia. Vezme si tam každého, kto má pre jej život cenu. Kto každý a do akej miery je pre ňu dôležitý nevie sama. Veľa ľudí ju sklamalo a nikdy nechápala prečo sa veci diali inak, ako to ona plánovala. Vstávala s tým každý deň. Lebo vedela, že nevie. Ale vstáva aj inými vecami. Krajšími a lepšími. S tými, ktoré svietia pre jej dni.
Robia z nás bláznov keď nechápu, prečo robíme to, čo robíme. Namiesto toho, aby sa snažili pochopiť a v sebe našli chybu, hľadajú špinu v našich očiach až nám ich vypichnú. V bloestiach trasúcich sa sa na nás pozerajú a tvária sa hrdinsky. Veď prečo nie? Odstránili špinu, nezáleží na tom, že už neuvidíme..a postupne sa im oči kalia tým najväčším svinstvom..
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama