na Blog.cz

Je možné nenávidieť a mať pri tom čisté svedomie? Nie. Nenávisť je nechutná.. Lenže, ako mať rád niekoho, kto ubližuje? Koho pohľad bolí a naháňa strach? Slová, ktoré zvierajú srdce, len preto, že sú od toho, kto by mal milovať, najviac ako sa len dá. Veď som jeho.. Prečo je namieste..lebo s troma bodkami je odpoveď..

Včera som si uvedomila jednu vec. Bola o mojom blogu. Ani nie tak o mojom, ako o blogoch všeobecne. Z časti tomu vďačím za to, že ma prijali na výšku :). Mali sme talentovky a jednou úlohou bol pripravený prejav. Dopredu mi v obálke došlo niekoľko tém. Od politicko-ekonomických, cez reality show, médiá... až po tému s názvom "Internet, sieť pre všetky ryby".

Niekedy sa stane, že chcem ísť do prava a život ma tlačí do ľava. V horšom prípade do zeme.. Vtedy to bolí.. Čosi viem. Nedať sa. Nechodiť smerom nadol, ale stúpať. Hore - jeden schodík za druhým. Ale je dôležité, aby sme si tie naše schody pri prvom výstupe nezabudli pevne zaistiť.

Ách..koľko málo postačí k tomu, aby človek cítil zadosťučinenie? :) A pritom je to..ako to povedať pekne...no hlúposť :).

Vravím si, že by bolo fajn niečo napísať. Niečo veselé, čo poteší a nebude fungovať len ako môj vlastný filter, lebo predsalen to niekto číta, tak načo kaziť pekné dni, že? Ale nejde to. Tak sa vopred ospravedlňujem. Je mi ťažko. Ťažko na duši. Nie je ľahké to vysvetliť, preto sa o to ani nepokúsim..

Blíži sa hodina dvanásta. Ešte nie tak úplne. Ale keď toto dopíšem, bude sa viac blížiť :)

By ste neverili, čo sa mi stalo! Idem do kuchyne utíšiť hafana a zrazu ma neviditeľná sila vedie k chladničke. Otvorím ju a miska s nedojedenými černicami (ostružinami) ma natoľko zaujala, že som otvorila aj mrazničku, vybrala namrazený ľad. Ten spolu s černicami a vanilkovým cukrom narvala do mixéra a drvila a drvila...až kým z toho nevzniklo čosi nebesky dobrééé..mňam :)

..nie dve tri, ani za hrsť, žiadna mištička alebo malé vedierko..čoby! Veľké vedierko plné černíc.. Je predo mnou a počujem ako všetky /sú tam stovky..maličké čierne ovocíčka :)/ černice kričia: "daj is, daj si.."..

Neodolám. Veď prečo by som mala odolávať? :) Mňam..ách..mňam..

A nedá sa z toho prejesť!!! :)

..tieto prasiatka musia rozveseliť každého. Mňa určite aspoň trocha pri srdiečku zahrialo, keď som to hrala prvý krát. Nie sú krásne? /..klik na obrázok :)/

Dosprasiatkovania! :)

Milujem letné búrky.. Ách..cítite to? Horúčavu prebíjajú jedna kvapka za druhou.. Kvap. Kvap. Kvap. Vzduch je hustý a preto je ľahké ich pozorovať. Kvap. Kvap.. Dopadajú tesne jedna vedľa druhej. Presne vedia, kam dopadnúť. Veď im to predsa Niekto povedal. Aj mne to vraví. Mnoho krát a každý deň. Len nepočúvam. Zapchávam si uši a zakrývam oči. Prečo? Keď túžim počúvať a vidieť... Túžim, veľmi.

Már rada ako sa lepí na prsty a ešte aj hodiny po umytí rúk ju stále môžem stále cítiť.

Rozhodla som sa, že si po dlhšej dobe zasa niečo vymodelujem. Hlina mi za ten čas mierne stvrdla, ale ešte bola spracovateľná. Je to fajn pocit, že s kúska ničoh ovznikne niečo. Aj keď je pravda, že sa moje výtvory podobajú na výtvor päť ročného dieťaťa :), ale aj tak ma to teší.

Vonku je krásne..vôňavo krásne a príjemne. Nočný vánok sa dotýka kože a vzpriamuje všetky chĺpky na mojej ruke do pozoru. Ešte stále cítiť zem nasiaknutú vodou. Nepršalo, kiež by. Len kvety opäť dostali svoju večernú dávku vody. Teraz majú takmer všetky hlávky sklonené k zemy. Spia. Tíško a nevinne. Tak ako to kvety robia...

Prišlo to a je to tu. Sima otvorila oči a povedala si, že je čas vstať. Dala si facku a povedala, že tatko to nepôjde. Neviem či je to tou hudbou, čo jej práve vychádza z reprákov, alebo ju naštartoval článok, ktorý si práve prečítala na obľúbenom blogu, alebo tým, čo sa včera stalo, vlastne nestalo, skôr si Sima čosi uvedomila, ale to je jedno, pretože hlavné je, že Sima vystrkuje krídelká a chystá sa navštíviť dobre známe kúty oblohy. Zanedbané kúty oblohy. Príliš dlho bola schúlená v hniezde a čakala, ošetrovala si rany, ktoré ani nevie odkiaľ má..

Aj nedeľa má svoje pravidlá.

Moja prvá anketa ..raz to muselo prísť =)

Na väčšine blogov to zíva prázdnotou. Všetci si užívajú voľno, dovolenky, tábory.. Ja nejdem nikam. Pôvodne som mala, ale kým sa Sima zdohadá, tak je neskoro..elektrické šoky do mňa, nech sa spamätám v pravý čas :)

Nenápadne sa poobzeral po izbe. Vystrčil hlavičku, ale opäť ju rýchlo schoval. Otočil sa chrbtom, ale nakoniec sa nechal pohladkať. Ustúpila som a sadla si na stoličku. Moja neprítomnosť ho povzbudila a nabral odvahu. Zobáčikom a pazúrikmi sa zachytil o dvierka na klietke. Ako akrobat sa vyšplhal až na jej vrchol a na niekoľko sekúnd sa tam usadil. Znova si premeral priestor, do ktorého sa chystal vlietnuť. dôverne ho poznal. Veď tu strávil už niekoľko dní a mal dosť času na to, aby ho dopodrobna preskúmal. Do akej výšky môže vzlietnuť, kde sa mu bude dobre pristávať, nakoľko si bude môcť prevetrať svoje krídelká.

..človek nie je nikdy dosť starý na to, aby si dal na večeru detskú krupicu. Pred spaním, ako keď som bola malá, to aby som lepšie spala :). Asi o pol desiatej som dostala chuť na túto pochúťku. Lenže, čo čert nechcel, mamka práve vyhodila prázdnu krabicu mlieka. Čo teraz? Lebo keď má Sima chuť na krupicu, Sima MUSÍ mať krupicu :) Podobné som na tom bola aj keď som bola malinká, taká, že ma od zeme vidieť nebolo. Keď som chcela cukríky, mamka nemala na výber.. Ja céééééééééém..mamííííí..ja cééém cukíííkííí.. Vyhovoriť mi to bolo bez šance. Ale našťastie pre mojich rodičov som bola taká len keď sa jednalo o cukríky :).