Kedysi..a znova raz

26. ledna 2007 v 1:34 | Fireweed | .: Ako žijem :.

Celkom, celkom obyčajný deň. Ako kedysi.
Ležala v posteli a vdychovala cez okno vchádzajúcu vôňu roztápajúceho sa snehu. Mrazil a všade bolo ticho. Ako pred búrkou.
Pred domom zastalo auto, niekto ho priniesol. Boli 2 hodiny po polnoci..neskoro? Práve naopak.
Snažila za zaspať, lebo tušila, že ju to úplne preberie bude MUSIEŤ zísť dole. Pozrieť si predstavenie.
Opona sa zdvihla v okamihu, keď za sebov zavrel dvere. Výnimočne mal kľúče.
Pozerala do vankúša a počúvala hlasy, ktoré postupne naberali na intenzite. Až v jednej sekunde zmeravela. Jej telom prechádzal pocit, aký si dobre pamätá. Volá sa strach a bezmocnosť.
Mám, nemám? Vedela, prečo to robí aj keď nechcela. Lebo tušila, čo by nasledovalo. Pohľady a narážky, ako jej to mohlo byť jedno. Samozrejme, že jej to bolo jedno, veď tak sladko spala a to všetko naokolo vnímala ako sladkú uspávanku. Veď všetci vedia, že to tak bolo, len ona nie..
Prehnal sa okolo nej v okamihu keď stála na schodoch.
Neznámi buchot, nezrozumiteľný krik a dobre známe "plesk" bolo signálom, že je "čas". Stala sa priamym divákom, tak ako si to tvorcovia želali. No už nikdy nedovolí, aby bola toho súčasťou.
Stála. Len stála, bez výrazu akoby prázdna. Zdala sa prázdnou. Nechápala ani predtým ani teraz. Ľudia, ste vy ľudia? Pár krokov vpred a pohľad uprený na kúsok odlomeného dreva. Hm, dvere, dnes sú to dvere. Kuchynské.

Ľahol si na gauč v obývačke. Víťazstvo? Sila? Len sám vie, čo mu prebiehalo mysľou. Možno niečo úplne iné. Videl len obrazy, farebné svetielka, tie blikajúce tlačidlá. A malú guličku skákajúcu medzi políčkami chystajúcu sa obsadiť jedno číslo. Jeho číslo. To, na ktoré vsadil. Veď raz musí padnúť. Dá mi, dá mi vyhrať..v ďalšej hre určite. Je to len mašina. Božská mašina. A ja som kráľ. Kráľ rulety.

Vedel kam chodiť a hlavne s kým tam chodiť. Včera mu ponúkli nové možnosti. Len o ulicu od gauča, na ktorom v mysli rozmieňal bankovky na desaťkorunáčky. "Vstup len na klubovú kartu." On už svoju mal.

_{..a život ide ďalej. Lebo musí a chce. Dnes je už všetko iné. Nový deň so sebou nenesie včerajšok - taký, ktorý by nedovolil dýchať čerstvý vzduch a vnímať farebné odtiene snehu. Ide ďalej, možno chvíľkami roztrasene, akle kráča vpred. Lebo vie, že každá búrka skončí. Či príde znova? Možno a možno nie. Pre každé ďalšie "kedysi" však vie ako odháňať blesky. A usmieva sa, stále má prečo.}