Duben 2007

Niekedy

28. dubna 2007 v 0:30 | Fireweed |  .: Kto som :.
Niekedy je smiech...
..niekedy plač..
Až si pre mňa prídu...

Ona

22. dubna 2007 v 21:49 | Fireweed |  .: Kto som :.
- Ahoj.
- Ehm..ahoj. Kto si?
- No ja. Čo je to za otázka..
- Ahá, ty. Ty???
- Čo sa čuduješ, to, že sa dlho neozývam neznamená, že neexistujem.
- Kiež by si neexistovala...nosíš mi len zlú náladu.
- Veď sa nemáš zle, alebo máš?
- Nemám... Tak prečo sa ozývaš?

Cesta do krajiny Rozprávkovo

15. dubna 2007 v 15:16 | Kde_Bolo
Rána sa opäť prebúdzajú do pekných dní, ktoré sú plné slnečných lúčov, letného tepla a jarného vánku. Všetko sa usmieva, kvitne a začína voňať prírodou v jej najväčšej sláve. Blíži sa. Je takmer na dosah ruky, stačí chvíľu počkať. Jar s letom sa opäť vrátili. Dobre ich poznáme, ale ktovie, čímprekvapia tento raz.

Cesta, po ktorej obaja lietajú, skrýva mnoho tajomstiev a prekvapení. Lemujú koruny stromov po okolí a čakajú, kým si ich vezmú a ochutnajú z ich sladkosti. Majú príchuť priateľstva, šťastia, lásky a lietania. Z neba padajú farebné bubliny a hladia obe tváre ako slová, ktoré si vymieňajú. Prajú si, aby sa tieto chvíle neskončili, lebo im je viac než príjemne.

Chcú odhaľovať krásy, ale aj nástrahy dní vo svojej blízkosti. Snívajú a lietajú. Stávajú sa bláznami, ktorí sa prestávajú báť výšok. Zabúdajú na to, čo bolo včera, nemyslia na zajtrajšok, lebo pijú dnešný dážď. Práve tie dnešné kvapky ich príjemne osviežia, pohladia a vyšlú opäť k oblakom. Tam im je najkrajšie. Aj keď ich často delí diaľka, stačí aby sklopili mávatká viečok a ocitnú sa vedľa seba v mäkkom hniezde.

Po čase...

13. dubna 2007 v 20:04 | Fireweed |  .: Prečo žijem :.
Ako začať? Ťažká otázka pre človeka, ktorý nepísal tak dlho. Z každodenného "rituálu" sa stala mesačná záležitosť. Všetko má svoje dôvody, niečo aj nemá, no na tom teraz (ne)záleží...
Z klobúka spomienok pomaly vyťahujem momenty, ktoré zaobaľujú moju dušičku do hodvábu radosti, nadšenia, štebotania a ulietaného smiechu.
Lietavično. Také je počasie v krajinke dievčatka, ktoré je na chvíľu malou Simuškou v bublinovom raji a zrazu z nej vyrastie krehké žieňa, ktoré vo svojich očkách odráža hviezdičky blikajúce v očiach Človeka. Človiečika, ktorý zdobí jej dni bláznivou pavučinkou červenej farby.
V škole nás učili, že pri písaní máme začínať vždy tým najdôležitejším. Aj v živote je to tak, ak sa nevenujeme tomu, čo je pre nás dôležité, je možné, že to zmeškáme. Môže sa stať, že sa nikdy nedočítame dokonca a v momente, kedy budeme stúpať či klesať do neznáma prídeme na to, že sme mohli urobiť viac. Tú čerešničku z torty sme mohli ochutnať hneď a nečakať, kým zjeme celý dezert.