na Blog.cz

Odpočítavam sekundy, kedy balkónom preletí guľový blesk a namieri si to rovno do mňa. Veď prečo nie..ak zlý čas, tak nech sa namnoží...ako huby po daždi.

Prší. A nechce prestať. Prší zo mňa, vo mne a okolo mňa. Ten, kto mi kreslí dúhu je tak ďaleko, že nedokážem načiahnúť ruku a pritiahnúť ho k sebe. Všetko je možné, aj dokonalosť čarovnej krajinky. ALE. Stále prichádza a ušliapáva krehkú púpavu. Šťastný je ten, kto neokúsil trpkosť ALE, sťastný je ten, kto nemusí preskakovať prekážky... Šťastný je ten, kto sa nemusí pozerať, ako mu sny ulietajú na krídlach, ktoré aj napriek dažďu praskajú suchom. Mám silu, ktorá ma niekedy samú prekvapuje. Nepadať, držať sa tam hore a veriť veriť veriť, že všetko môže byť také ako chceme, len sa stačí snažiť. Nepustiť sa stuhy, ktorá drží pokope a chcieť. Lenže, čo ak niekto prestane chcieť? A možno aj chce, len nevie. Nemôžem spadnúť..som privysoko. Mám strach...jednoducho strach.

..alebo: Už viem sama cestovať vlakom a ani to nebolí!

Celá ustráchaná a len pre jeho oči "vyzdobená" som si kúpila študentský lístok. Pani v okienku mi nevedela povedať, na ktorej koľaji stojí môj vlak do Spišskej, tak som na toto strastiplné hľadanie zostala sama. Ale podarilo sa a o pár minút som sedela v kupé obývané nejakou tetou, ktorá bola so synátorom na nákupoch. Neskôr spolucestujúcich pribudlo a ja som sa dozvedela nemálo o geologických podmienkach na slovenskom území počas tureckých vpádov. A tiež, že čerešne v Poprade dozrievajú neskôr ako u nás, a že na juhovýchode aj repka skôr odkvitá.

Napísala som list a po zvyšok cesty (nepočítajúc zmysluplné rozhovory), som sa započúvavala do
zvuku rútiaceho sa rýchlika. Milujem pocit, keď sa vlak ocitá v tuneli. Hluk sa zvýši, ľudia stíchnu, signál na mobile prestane existovať a tajomné prítmie ma pokryje husou kožou. Zakaždým je to rovnaké. Každá cesta vlakom, tunelom..alebo autobusom predierajúcim sa tmou vo mne evokuje rovnaké pocity. Idem niekam. Neviem kam, lebo je tma, ale vstrebávam dynamiku hýbajúceho sa stroja. Mechanizmu, ktorý ma zavedie do cieľa. Ak idem tmou, znamená to, že idem dlho, že putujem ďaleko, niekam, kam dlho túžim dôjsť. A potom, na konci tej šeroty, sa objaví záblesk čohosi nového. Ráno, nový deň..nový život. Miesto, kde je možné začať odznova. Stáť na vlastných nohách a konať podľa svojich predstáv. Nič nie je jednoduché, ani príchody a začiatky. Ale prinášajú možnosti stavať vlastné zámky. Mnohokrát aj vzdušné. No ani vzdušné zámky nemusia padať, ak je o ne dobre postarané.

Tak som sa zamyslela, prečo neviem maľovať. I prišla som po krátkom zalovení vo svojej skrinke geniálnosti na to, že nemôžem vedieť všetko. Hm..kebyže viem aspoň niečo :)
Nedá mi to, nuž idem sa utešiť, že na tom nie som až tak zle. Mám na to hneď dva spôsoby. Buď nájdem ešte väčšieho úbožiačika ako som ja, alebo minimálne rovnakého (veď dvoj je hneď lepšie na svete), alebo si spíšem zoznam svojich, veruže skutočných, schopností.
Nie, nemám existenčnú krízu, len hľadám spôsob, ako sa vyhnúť písaniu vecí do školy.
Á jého..už viem čo viem. Vyhýbať sa povinnostiam. Len keby sa po tom mojom vyhnutí sa aj povinnosti vytratili. Ale nie, ony si na mňa, beštie, počkajú za rohom a vyskočia o 5 minút 12. Hrozné.

Takže. Riešenie č. 1: Hlási sa nejaký člen z klubu lúzrov, ľavorukých, kyľavých, driev, mantinelov a iných zázračných, pre spoločnosť užitočných bytostí? Vážne nikto? Ešte aj Lajči z SOS je na tom lepšie ako ja, fňuk.
Riešenie č.2: No..viem..viem.. Počítať nemecky do dvoch ;) Francúzsky dokonca do desať. Maďarsky do štyroch. A rusky do päť. Neviem, čo si počnem s touto schopnosťou rátať, ale aspoň niečo mi ide.

A dokážem aj čo to primitínô naprogramovať v Pascale. Nuž, a svet môže byť zachránený!

Dozdivočenia priatelia...

Povinnosti zo školy sa kopia ako seno po žatve a o chvíľku nebudem ve(i)dieť kde je sever. Malo by to svoje riešenie, nebyť faktu, že sa mi chce všetko, len nie to, čo musím.
A vlastne nič nemusím, ja chcem. Lebo dobrovoľne si týram hlávku učivom, osivom a inými zrnkami múdrosti. Napríklad: "Som skvelý!" vyhlásil o sebe minule jeden profesor. Hm, tak dobre, veď aj ja som skvelá :), dokonca mám aj svaly! Na rukách. Teda vraj mám, od vláčenia notbuku som si ich krvopotne vypracovala. Odkedy mi to bolo s láskou oznámené, každému sa chválim. Preto ak sa budete niekto chcieť vyhnúť mojim prípadným narcisovským upozorneniam na moju dokonalosť, nedávajte mi už radšej žiadne komplimenty, ak to vôbec bol kompliment.
V škole viac nie som ako naopak a keďže som človek prispôsobivý, zvyknem si aj na takýto spôsob bytia.

Až na jedno malé ALE.