Odpočítavam sekundy, kedy balkónom preletí guľový blesk a namieri si to rovno do mňa. Veď prečo nie..ak zlý čas, tak nech sa namnoží...ako huby po daždi.
Prší. A nechce prestať. Prší zo mňa, vo mne a okolo mňa. Ten, kto mi kreslí dúhu je tak ďaleko, že nedokážem načiahnúť ruku a pritiahnúť ho k sebe. Všetko je možné, aj dokonalosť čarovnej krajinky. ALE. Stále prichádza a ušliapáva krehkú púpavu. Šťastný je ten, kto neokúsil trpkosť ALE, sťastný je ten, kto nemusí preskakovať prekážky... Šťastný je ten, kto sa nemusí pozerať, ako mu sny ulietajú na krídlach, ktoré aj napriek dažďu praskajú suchom. Mám silu, ktorá ma niekedy samú prekvapuje. Nepadať, držať sa tam hore a veriť veriť veriť, že všetko môže byť také ako chceme, len sa stačí snažiť. Nepustiť sa stuhy, ktorá drží pokope a chcieť. Lenže, čo ak niekto prestane chcieť? A možno aj chce, len nevie. Nemôžem spadnúť..som privysoko. Mám strach...jednoducho strach.
Jediná pozitívna udalosť tohoto týždňa je, že som dostala štipendium. "Pár tisíc" mi zdobí peňaženku. Teším sa z toho a stále cítim obrovskú radosť a vďaku za posledné tri mesiace. Lebo vzdať sa nie je v pravidlách hry. Len skrátka nevládzem uniesť niektoré myšlienky. To neznamená, že sa vdávam, skláňam hlavu a uzatváram sa do škatuľky zronenia. Niektoré (po)city sú prisilné na to, aby pristáli prudko na zemi. Ja sa nevzdávam..nikdy.
A tie nepekné veci.. Stratila som ISIC kartu..čo znamená cestovné bez študentskej zľavy, kopa obiehania tiet na študijnom a mesiace čakania a čakania. Ešteže sa podobám na sestru...
Ráno som si vybila predný zub. Juchú. Ak sa spojí moja šikovnosť a fén na vlasy, možné je všetko. Zajtra návšteva zubára a auuu. Mala som peru ako po maratóne v bozkávaní ;).
Dnes som sa mala ísť sťahovať z privátu. Pred Prešovom zomrela spojka v aute. Zhorela. A verte tomu, že len preto, že som v tom aute sedela ja. Zostalo len otočiť tátoša a ísť domov. Vyzerá to tak, že budúci semester už v domčeku pri potoku s oranživým psom nebudem bývať :(..ešte to nie je isté..ale pravdepodobné.. Ajaj..
Niekto sa na mne riadne baví. Lebo tak hrozný týždeň si už dávno nepamätám. Som ďaleko. Človiečik je ďaleko, od Boha som sa vzdialila. Potrebujem oboch a znova začnem lietať. Zatiaľ si dávam nechcený "oddych" a plávam. Plávam dažďom.
Keby mi aspoň jesť chutilo, lebo viac schutnúť si skutočne nemôžem dovoliť..
Jediná pozitívna udalosť tohoto týždňa je, že som dostala štipendium. "Pár tisíc" mi zdobí peňaženku. Teším sa z toho a stále cítim obrovskú radosť a vďaku za posledné tri mesiace. Lebo vzdať sa nie je v pravidlách hry. Len skrátka nevládzem uniesť niektoré myšlienky. To neznamená, že sa vdávam, skláňam hlavu a uzatváram sa do škatuľky zronenia. Niektoré (po)city sú prisilné na to, aby pristáli prudko na zemi. Ja sa nevzdávam..nikdy.
A tie nepekné veci.. Stratila som ISIC kartu..čo znamená cestovné bez študentskej zľavy, kopa obiehania tiet na študijnom a mesiace čakania a čakania. Ešteže sa podobám na sestru...
Ráno som si vybila predný zub. Juchú. Ak sa spojí moja šikovnosť a fén na vlasy, možné je všetko. Zajtra návšteva zubára a auuu. Mala som peru ako po maratóne v bozkávaní ;).
Dnes som sa mala ísť sťahovať z privátu. Pred Prešovom zomrela spojka v aute. Zhorela. A verte tomu, že len preto, že som v tom aute sedela ja. Zostalo len otočiť tátoša a ísť domov. Vyzerá to tak, že budúci semester už v domčeku pri potoku s oranživým psom nebudem bývať :(..ešte to nie je isté..ale pravdepodobné.. Ajaj..
Niekto sa na mne riadne baví. Lebo tak hrozný týždeň si už dávno nepamätám. Som ďaleko. Človiečik je ďaleko, od Boha som sa vzdialila. Potrebujem oboch a znova začnem lietať. Zatiaľ si dávam nechcený "oddych" a plávam. Plávam dažďom.
Keby mi aspoň jesť chutilo, lebo viac schutnúť si skutočne nemôžem dovoliť..
Sima | 30. května 2007 v 21:35 | 
Zde hledá 
Velká gratulace ke stipendiu. Tady někdo dostává stipendka, a já mám strachy vůbec udělat aspoň tu maturu. :)