Pri páde...

9. června 2007 v 19:10 | Fireweed | .: Ako žijem :.

Mal si ju rád. Tú vetu... "Aj pri páde sa dá naučiť lietať" Možno si len chcel zistiť, či je to pravda. Chcel?

_{...Experiment}

_{Vravel si, že chceš urobiť niečo veľké. Nikdy som ti v tom nebránila, no aj tak si sa odviazal z tej stuhy, na ktorej sme spoločne hojdali vo vánku.}

_{Obdivuješ moju silu. Vraj ťa očarila. Až natoľko, že si mi ju všetkú vzal. Som ako pokrčený papier. Nikto ho nevyhodí, lebo sa možno ešte zíde, ale ani sa ho nesnaží narovnať. A tak len čakám, pohodená v kúte, hneď vedľa odpadkového koša ležím.

Už si to urobil. Obrovskú vec. Sotil si ma zhora, hoci si vedel, že som privysoko. Sotil, aby si sa presvedčil o mojich slovách, ktoré sa ti tak veľmi páčili. "Aj pri páde sa dá naučiť lietať," povedala som. Pozeráš sa ako letím. Letím? Nie, ja padám a padám hlboko a ty sa stále pozeráš so skúmajúcim výrazom v tvári. Vieš, že tak skoro nevzlietnem. Moje krídla sa vysušili, lebo ich viac nepolievaš svojim anjelským citom.

Chvíľu si sa zamyslel, čo si to urobil. No veľmi rýchlo si zabudol na svoj experiment a ponoril si sa do vlastného života. A ja som ešte stále vo vetre, prudko klesám smerom dole a čakám, kedy ma obviažeš stuhou. Ošetrí mi rany, ktoré neprestávajú štípať...}