na Blog.cz

Slzy zúfalstva sa kotúľajú po mojich lícach a v očiach mám desivé predstavy ako sa zajtra zrútim k zemi a už nevstanem...

.

.
.
.
.
.
.
.
.
(dramatická pauza)
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
...môj vak je tak ťažký, že ho asi neunesiem :D No je v ňom len to najnutnejšie..naozaj, a to si občas zvyknem baliť zbytočnosti :D Ale teraz mi tam nevošlo ani to, čo skutočne potrebujem :( A síce, aj keby vošlo, stiahlo by ma to k zemi nie po desiatich ale už po piatich sekundách :D

Teším sa na to bláznovstvo, do ktorého sa púšťam. Len zdravie štrajkuje. Krvný tlak si klesá a klesá, akoby ho tam dole vábila nejaká pôvabná deva. Mám piť viac kávy ako doteraz :) No neviem, či je zdravé piť ešte viac ako som pila doposiaľ. Zatiaľ si budem musieť vystačiť minerálkou a pre istou, do zásoby, kofeinovými tabletkami :) Začalo to v sobotu, keď sa na chvíľu znova rozkrútil svadbový kolotoč, ale dala som si len jednu jazdu..spevavo-prednášavú s koláčovou výslužkou ;) a potom sa so mnou zatočila zem..

..dovidenia o tri týždne. Chystám sa okúsiť vzduch Bielych Karpát, prečistiť si dušu...vyvetrať myšlienky a prísť na chuť niečomu novému, čo nepoznajú moje kroky. Chcem vstať a ísť, už je čas, hoci niečo vo mne by sa stále vracalo. Viazanosť na spomienky a prílišná viera v nemožné ma zastavuje a vracia na miesta, kde sa stále podkýnam.

A tak vstávam, či chcem, alebo nie. Lebo musím, lebo mi nič iné nezostáva. Také sú moje cesty, plné krokov a hýbania sa do neznáma. Čo stretnem? Neviem a ani nehľadám, len sa nechávam unášať niečím, čo mi nie je známe. Som ako dieťa, čo sa učí chodiť, som človek po úraze, ktorý skúša znova existovať dôstojne...

Dopísania..dočítania a samozrejme, dozdivočenia! :) Pekné leto prajem a usmievajte sa na oblohu, aby slnko neprestalo svietiť :).