Stála som uprostred davu skákajúcich tiel. Všetci v jednom rytme, niektorí trocha nakrivo, no aj tak radostne. Aspoň sa tak tvárili. Aj ja som sa tvárila..s maskou, že už je fajn. Len blesky spomienok do mňa mierili ohnivé rany. V dave sám. Stelesnený pocit a to všetko len preto, že pred niekoľkými týždňami hrali tí istí ľudia tú istú pesničku, no s tým rozdielom, že on ma držal okolo pása.
Odišla som preto skôr a dvojkilometrové myšlienkové defilé sa rozprestrelo pred mojimi očami..ako červený koberec, no neviedol k sláve, len tam, kde je dovolené myslieť nahlas, lebo nikto nepočuje.
Sprevádzal ma mesiac, svietil mi do ríše pocitov a obrazov. Počula som vytie Vlka, doznievalo mi v ušiach a prestala som rozumieť, prečo je svet tak komplikovaný. Spomenula som si, že malé veci predchádzajú veľké a zároveň som vedela, ako veľmi sa môžem mýliť.
Po tej ceste som šla už mnohokrát...a stále akoby prvý krát. Nebola mi zima, lebo ma hrialo ranné objatie. Bláznovstvo s rumencom na tvári... A predsalen mi bolo chladno, lebo som mala právo na smútok. Všetko akoby bolo včera, vracia sa to, hoci nechcem a snažím sa preskočiť tú veľkú priepasť. Všetko ako včera...
Sprevádzal ma mesiac, svietil mi do ríše pocitov a obrazov. Počula som vytie Vlka, doznievalo mi v ušiach a prestala som rozumieť, prečo je svet tak komplikovaný. Spomenula som si, že malé veci predchádzajú veľké a zároveň som vedela, ako veľmi sa môžem mýliť.
Po tej ceste som šla už mnohokrát...a stále akoby prvý krát. Nebola mi zima, lebo ma hrialo ranné objatie. Bláznovstvo s rumencom na tvári... A predsalen mi bolo chladno, lebo som mala právo na smútok. Všetko akoby bolo včera, vracia sa to, hoci nechcem a snažím sa preskočiť tú veľkú priepasť. Všetko ako včera...
Defilé pocitov a obrazov sa hýbalo tak rýchlo ako moje kroky tvorili ozvenu na vyľudnených uliciach. Ani bociany nespali, oplakávali svoje mláďa, ktoré som minule videla mŕtve a zablatené niekoľko metrov pod hniezdom. Aj ja by som plakala. Bola by som to mláďa. Ale nemohla som, došli slzy a to mi ich ani neutrel. Keď dôjdu slzy, je to čudný pocit..akoby človek nedokázal prehĺtať, pravidelne dýchať a nevedel skutočne cítiť. Všetko je len "akoby"..tak zvláštne..zmätené.
No mám toľko dôvodov na úsmev. Všetky skúšky som si vyÁčkovala, dokonca aj tú najťažšiu, bola som tri krát pochválená :), moje zápočtové články mám publikovať, na jednej skúške ma nechceli nechať ďalej rozprávať :D a jeden profesor od šťastia takmer levitoval, keď sa dozvedel, na akú tému som písala ročníkovú prácu :)). A to som sa na všetko učila asi tri hodiny O:-) Buď to majú blbí šťastie..alebo som ozaj inteligentný tvor :D Čo je pravda nechám na tvorbu siahodlhých úvah pre budúce generácie ;)
A aby som nezabudla..mám najsamúžasnejšieho kamaráta ;)
A ešte niečo pre veveričkochtivých - bratislavská prítulná veverička:
Vit | 
Zde hledá 
Někdy je tolik důvodů k radosti a my se pořád užíráme věcmi, který k radosti nejsou. Zapomenout je těžký, ale někdy pak stačí nejlepší kamarád nebo obyčejná veverka k trošce radosti. :)
A samozřejmě gratuluju k tak skvělému výkonu ve škole, holt někde se tak prudce inteligentní už rodí. :)