na Blog.cz

Kde bolo tam bolo, i rozhodla sa Sima jedného, slnečnými lúčmi prepleteného dňa, že pôjde do Prahy. Len tak. Lebo tam ešte nebola a keďže má toto leto podobu nečakaných dobrodružstiev a výmyslov, nemohla si nechať túto myšlienku udupať kadejakými protichodnými názormi, ktoré by sa vymykali jej plánom.
Zhody a náhody jej až podozrivo zázračne zapadali do skladačky nadchádzajúceho výletu a nechala sa unášať vánkom šťasteny. Pády a menšie sklzy si nechávala v zálohe na neskôr :).

Zajtra Vám zamávam. A budem Vám mávať až do štvrtka. =) ..odkiaľ?
..no z Prahy..tam sa chystám =)

"Tcsssss"...studený dážď padal na rozpálený asfalt. Kolieska korčulí ma pohýnali dopredu a pokúšala som sa kľučkovať medzi kvapkami, ktoré sa odrazu premenili na ľadové krúpy. Kryštáliky snehu za krkom šteklili a príjemne chladili. Už ich nebolo len pár a zrazu pokrývali celý svet okolo mňa. Prezula som sa a všadeprítomná vôňa dažďa vo mne vyvolávala zvláštne pocity. Úsmevné so štipkou radosti, ktorá prišla len tak, z ničoho.. Krásne divadlo. Nebo vysypalo poslednú nádielku a krúpy sa znova premenili na dážď.

Letná búrka sa ukázala v plnej paráde. Obrovské kvapky vďaka silnejšiemu vánku fúkajúcemu od vody padali jedna za druhou šikmo na zem a zakaždým vydali zvuk podobný tomu, aký vytvára dopad plochého kameňa na hladinu jazera. Ako keď som včera hádzala žabky do vody a znova mi to nešlo. "Za to môžu tie kamene, že ich voda poriadne neobmyla," poviem si zakaždým, keď sa namiesto trojitého "pop--pop--pop", ozve len veľké "čľup".

Seriška, Biele Karpaty 2007

Vošla som do kúpeľne a po otočení vodovodným kohútikom mi po vlasoch začala stekať horúca voda. Zastavila som sprchu a dostala lepší nápad. Slastnejší. Napúšťala som si plnú vaňu horúcej vody, s penou ako pre päť ročné dieťa v deň jeho narodenín, a pooomaaaličky vkĺzla dnu. Svaly mi pulzovali a pocítila som príjemné uvoľnenie.
Aj rána začali byť iné. Nezvyčajné.

- Dnes nie som služba..to si pospím. Hm...už je dávno 7:30 a žiadne hlasné Macovské "Buuudíííčeeek...o päť minút rozcvičkááá," nepočujem. Aspoň nebudem znova meškať. Poberiem sa na ranné rituály a zvuk splachovacieho záchoda sa mi do tejto reality akosi nehodí.
- Už sú raňajky? Veď nikto nezreval "maaakreeelááá." No nič, bábovku zapíjam čajom a trocha sa čudujem, ako je možné, že má rozpoznateľnú čajovú chuť.

Postupne sa spamätávam a zisťujem, prečo mi niektoré veci nesedia. Hlavne vtedy, keď ovoniam svoje vlasy a keď pri pohľade dohora zbadám namiesto slnečnej oblohy biely strop. Už som doma. Vyše týždňa si triedim spomienky a zabaľujem ich do farebných baliacich papierov. Aby mi vždy, keď ich budem rozbaľovať, pripomenuli pekné chvíle, ktoré som za tie tri týždne prežila.

Padala hviezda a za ňou druhá.. Ak by som od únavy nezavrela oči, určite by som videla padať aj tretiu. Priala som si násobiť okamihy. Všetky čo boli, sú a budú..všetky tie krásne života stotiny, čo sfarbili mi svet do dúhova.