Uprostred lúky

8. srpna 2007 v 23:58 | Fireweed | .: Ako žijem :.

Vošla som do kúpeľne a po otočení vodovodným kohútikom mi po vlasoch začala stekať horúca voda. Zastavila som sprchu a dostala lepší nápad. Slastnejší. Napúšťala som si plnú vaňu horúcej vody, s penou ako pre päť ročné dieťa v deň jeho narodenín, a pooomaaaličky vkĺzla dnu. Svaly mi pulzovali a pocítila som príjemné uvoľnenie.
Aj rána začali byť iné. Nezvyčajné.

- Dnes nie som služba..to si pospím. Hm...už je dávno 7:30 a žiadne hlasné Macovské "Buuudíííčeeek...o päť minút rozcvičkááá," nepočujem. Aspoň nebudem znova meškať. Poberiem sa na ranné rituály a zvuk splachovacieho záchoda sa mi do tejto reality akosi nehodí.
- Už sú raňajky? Veď nikto nezreval "maaakreeelááá." No nič, bábovku zapíjam čajom a trocha sa čudujem, ako je možné, že má rozpoznateľnú čajovú chuť.

Postupne sa spamätávam a zisťujem, prečo mi niektoré veci nesedia. Hlavne vtedy, keď ovoniam svoje vlasy a keď pri pohľade dohora zbadám namiesto slnečnej oblohy biely strop. Už som doma. Vyše týždňa si triedim spomienky a zabaľujem ich do farebných baliacich papierov. Aby mi vždy, keď ich budem rozbaľovať, pripomenuli pekné chvíle, ktoré som za tie tri týždne prežila.

Koľko stromov ste v živote zrúbali? Ja dva ;). A síce...na to, aby som sama zoťala strom som predsalen krpec. Ale mojím zapríčinením a asistenciou padli dva stromy. 8) No píliť zato viem. Aj založiť oheň či rozpoznať pár byliniek.

Koľkokrát v živote ste stretli v lese diviaka? Ja raz =). A síse...zoči voči nie :)..ale to dupotanie v lese, práve vo chvíli, keď sme si boli urobiť zásoby jedla (rozumej černice), sa až príliš podobalo na diviaka, alebo iné zvieratko nemalých rozmerov. Možno jeleň, lebo aj tie tam boli. Svoje stopy zanechávali po lese, hneď pri potôčikoch :).

Koľkokrát ste sa stratili v lese za dobu troch týždňov? Ja len tri krát a z toho len raz ma musel niekto nájsť :D. Dva krát som cestu našla sama O:-). Z toho raz som si urobila naozaj peknú prechádzku po okolitých lesoch. A viete čo ma zachránilo? FIREWEED...vŕbka úzkolistá. To prvé nebol môj blog, ale rastlinky..kvetinky...bylinky, o ktorých som vedela, že rastú neďaleko cesty do tábora. Po nekrátkom blúdení, miestami zúfalstve, človeku dobre padne, ak zbadá aspoň malinký náznak orientačného bodu. O to viac, ak je to niečo, čo má pre vás o trocha väčšiu hodnotu, ako len obyčajná burina. Nerátam sem ešte dve menšie blúdenia s mojim verným spoločníkom, pri orientácii, alebo keď sme sa vybrali k vodnej nádrži a šli sme o hodinu dlhšie ako ostatní. Ale dorazili sme, to je hlavné ;).

Koľko lúčnych koníkov sa vám NECHTIAC podarilo rozpučiť v sandáloch? Keď za obeť padol piaty, prestala som počítať :(.. Ale bolo to nechutné..krup krup...čvacht čvacht :D

Táborili sme na Seriške. Trocha šikmej, na poly pokosenej lúke a navôkol sa rozprestierali Biele Karpaty. Príroda bola nádherná. Sem tam prebehla nejaká veverička, inokedy jašterica. A možno aj niečo iné, ale to som už netúžila vedieť :).

Ťažko si zvykám, že po mne nič nelezie. Myslím hmyz ;))) A minule som si asi dvadsať minút v obchode obzerala sekery a pílky :D Bola som fascinovaná :).

Po troch týždňoch mimo civilizácie som zmenila pohľad na dve veci:

špinu - nič nie je také špinavé, ako sa na prvý pohľad zdá a je skutočne pravda, že špina po dvoch týždňoch opadne sama
studenú vodu - voda nie je studená vtedy, ak sa ňou oblejete (nahí pred zrakom lesných tvorov ;) ) a keď zrazu zafúka vietor a vám nezamrzne úsmev na tvári; prečo? lebo nič nepotlačí ten sladký pocit čistoty =)

Chýba mi to. Zadymené vlasy a zaspávanie pri hasnúcom ohni. Plameňmi vyhriate týpko a nočné hranie Dračí doupě. Zakaždým som zaspala O:-). Sú hlasy, ktoré znejú ako uspávanka na dobrú noc. Započúvala som sa a pomaly odchádzala..ďalej a ďalej, cez kopce a lúky, až som sa ocitla vo svojom vlastnom svete.

Chýba mi to. Noci pod hviezdami. Pobehovanie po lese, skoré vstávanie, súťaženie, vrhanie nožmi (pozor na mňa), strieľanie vlastnoručne vyrobeným lukom, vôňa živice, športy, lacros, ringo (ktoré sa mi nechcelo hrať), pakobal (názov tohto športu vystihuje jeho podstatu ;) ) a nočné rozhovory. Umývanie sa v ľadovej vode, behanie po poli, vôňa ľanového oleja, kože, maliny s červíkmi..

Chýba mi to. Vyjedanie černíc a požičiavanie si chleba z kuchyne, keď sme si chceli o pol tretej ráno opekať hrianky s cesnakom na ohni v týpku. Alebo ako zakaždým nenápadne zmizli zvyšné jogurty z olovrantu. Výlet do Trenčína za vitamínmi a čistotou, pozorovanie padajúcich hviezd a súhvezdí, či nádherný východ slnka.

Chýba mi to. Ľudia. Nebolo ich veľa a boli všelijakí. V mysli na dlho. Jeden človek obzvlášť. On vie kto.

Chýba mi to. Cvrkot lúčnych koníkov, zbieranie sovích pierok, korálikov, hľadanie stratených vecí..miznutie v lese. Ako sme takmer na oblohe videli ufo a sklamaní, že je to len čudesná, nadzvukovou rýchlosťou sa hýbajúca americká stíhačka, zaspali. Alebo ako sme si mysleli, že prišiel koniec sveta a to sa len na oblohe odrážali reflektory z neďalekého festivalu.

Všetko sa sem nezmestí, ale nosím to v mysli a niektoré okamihy aj pri srdci. Postupne sa bude všetko vynárať, niečo sa vytratí a niektoré chvíle znásobia. Bolo príjemne. Krásne spestrenie voľných dní a letných horúčav. Dobrodružstvo, do ktorého sa oplatilo pustiť. ĎAKUJEM.