na Blog.cz

...alebo, ako je dobré oslavovať každý deň. A plnofarebne. Prinajmenšom zeleno.

Dali sme im mnoho názvov, dňom, ktoré sa na okamih stali neobyčajnými. Vianoce, Nový rok, dovolenka v Bulharsku.. Sú to však slovíčka, na ktoré onedlho zabudneme. Ale čosi z toho zostane, mená ľudí, ktorí spravili tieto dni výnimočnými.

Ťahám za sebou kufrík na kolieskach a už ho zbadám. Bol tak akurát elegantne strapatý. "Vyzeráš inak," bolo prvé, čo mi napadlo. Nuž, kto by po piatich rokoch nevyzeral inak. ("Ale dobre," bolo prvé, čo som si myslela :) ).

Píšeme listy. Ja tebe a Ty mne. Na papier vytrhnutý zo zošita. Atramentovým perom kreslíme si obrázky slov. Venované sebe a možno tým, čo nás odhalia. A ako nenápadne sa pri tom tvárime, keď hľadáme poštu skrytú na chodbách katedier. S úsmevom, akoby nás nikto nevidel, a pritom sa každý pozerá. Nikdy sme sa nevideli, len nasledujeme tých pár riadkov v prijatých SMS-kách.

Niekedy sa stane, že človek prestane rozprávať. Rozhodne sa tak, aby vzdoroval niečomu, pre čo sa viac neoplatí nechať slová tiecť z roztrasenej duše. A tak mlčí deň, dva, týždne a mesiace, mlčí keď svieti slnko, keď prší vonku i z neho, v búrkach, vetre, vo vánku. Ticho lieči, šepká sa chorým.

A moja choroba? Zmätenosť, komplikovanosť, únava z chodenia po serpentínach. Viac ako 365 dní plných prekvapení. Vyznania a priznania, straty bez nálezov a nálezy strát. Bolo mi dobre za ten rok a ak mi náhodou bolo trocha opačne, tak som zabudla. Viete, ja už viem veľmi rýchlo zabúdať. Píšem kapitoly tak naponáhle ako nikdy predtým. Píšem ich v sebe, alebo tak, z očí do očí, z listu do listu, zo správy do správy. A odmietla som tento kúsok dlho pestovanej virtuálnej skrýše.