na Blog.cz

...alebo, ako je dobré oslavovať každý deň. A plnofarebne. Prinajmenšom zeleno.

Dali sme im mnoho názvov, dňom, ktoré sa na okamih stali neobyčajnými. Vianoce, Nový rok, dovolenka v Bulharsku.. Sú to však slovíčka, na ktoré onedlho zabudneme. Ale čosi z toho zostane, mená ľudí, ktorí spravili tieto dni výnimočnými.

Ťahám za sebou kufrík na kolieskach a už ho zbadám. Bol tak akurát elegantne strapatý. "Vyzeráš inak," bolo prvé, čo mi napadlo. Nuž, kto by po piatich rokoch nevyzeral inak. ("Ale dobre," bolo prvé, čo som si myslela :) ).

Pár desiatok minút a už si zapínam bezpečnostný pás. V lietadle. V ľavo nočná obloha, v pravo západ žeravej gule a pod nami súhvezdia rozsvietených miest. Bodka pri bodke, vraj ako vianočné svetielka. Ale boli to súhvezdia, to sa vie ;). Tie, na ktoré sa dá pozerať keď zrazu dostanete krídla. A nie len počas tých 30-tich minút keď turbíny vábia na oblohe zblúdené kačice. Ale na celé dva dni, jeden večer a jedno ráno. Letíte a je vám úsmevne.

A tak to začalo. S plachým úsmevom a chuťou vkročiť do jazzového labyrintu uprostred hlavného mesta.

Už viem, ako chutí najlepší kebab, akou rečou hovorí saxofón a ako sa dá rásť z momentu do chvíle. Presne tak, znova som rástla. Ale výnimočne, významne a s nádychom pre niečo špeciálne.

Listovali sme vo veľkej knihe, čo volala sa "Jazz" a ani sme neotočili poslednú stránku a živý hudobný nástroj s menom Bobby McFerrin vydal prvý tón. A nedoznel ani po dvoch hodinách neopísateľných činov, ktoré táto nadprirodzená postavička vykonávala so svojim hlasom a s publikom - davom dýchajúcich nástrojov. Stali sme sláčikom pre jeho husle, boli sme ako klávesy na obrovskom klavíri. A všetko dobrovoľne a s pokorou.

Bolo nám farebne a zeleno. Ako tráva. Presne tak. Trávovo, ako vôňa pokosených stebiel. Ako šumenie vĺn, ako plavba po rieke tam, kam si človek praje. Na okamih sme boli námorníci na vlastnom mori. Iba našom. Chvíľami chudobní, a zrazu bohatí. Tak, ako sme si to priali.

Lúsknutím prstov sme sa ocitli v Japonsku. V očiach vlhko a pred nimi plátno s pohybujúcimi sa obrázkami ľudí, ktorých oči boli šikmé. >Always: San Chome No Yuhi < Sú filmy, ktoré sa oplatí vidieť a sú tie, ktoré vidieť jednoducho musíte. A tento musíte :) (torrent)

Bola už takmer nedeľa a my sme v trojici oslavovali Nový rok s vanilkovým čajom. Zavreli sme kukadlá a len čom sa znova otvorili, utekali sme na električku aby sme pozdravili pána so saxofónom, ktorý ľúbil jazz, ale nemohol. Trpký osud zakázanej lásky. Trpké časy príkazov a zákazov..trpko pekná Muzika.

O pár hodín sedela tentoraz už svätá štvorica (naša eminencia a moje dvorné dámy v pánskom prevedení: M., kamošiak G. a R. (ahoooj všetci :) pekne kývajte do monitora :P ) za stolíkom pred neveľkým pódiom. Vitajme na jamsession. A tak sme papali, pili, počúvali, vnárali sa a splývali, lúčili sa, oslavovali Vianoce, pozerali do stropu a počítali spomienky, ktoré ešte nedopísali poslednú bodku.

Mali sme šťastie na pekné fotky, na podivné výstavy, úchvatné filmy, dobrú hudbu, ovocné nápoje, mestské parky, veľké lode, odrazy mesiaca, šumenie vody, nádherné knihy a prekvapenia. Mali sme šťastie na seba. Teba, teba, teba, teba, teba, teba...

Sedím v lietadle a vonku je svetlo. Pol siedmej ráno a turbíny opäť lákajú kačice, aby ich premenili na najlepší kebab na svete. Som v nebi a nechcem ho opustiť. Ale musím. ťahám za sebou kufrík na kolieskach a kývam na rozlúčku...

Možno sú všetky tie riadky zbytočné. Ale jedno ďakujem, by asi nestačilo. Ale možno áno, tak ďakujem, Mikuláš.