Píšeme listy. Ja tebe a Ty mne. Na papier vytrhnutý zo zošita. Atramentovým perom kreslíme si obrázky slov. Venované sebe a možno tým, čo nás odhalia. A ako nenápadne sa pri tom tvárime, keď hľadáme poštu skrytú na chodbách katedier. S úsmevom, akoby nás nikto nevidel, a pritom sa každý pozerá. Nikdy sme sa nevideli, len nasledujeme tých pár riadkov v prijatých SMS-kách.
"Prvé poschodie, pod oznamom vedľa reklamného panela". Takmer som tam nedotiahla. Ale mám ho. Štipka vzrušenia a úsmev ako majú blázni, keď sa chystajú na niečo "veľké".
Netušíme prečo, ale zdá sa nám to úplne normálne, takto sa "hrať", hra na špiónov hľadajúcich kúsok nevšednosti uprostred rytmu zabehnutých dní..
"Prízemie, na chodbe je nástenka, na nej škatuľka s nápisom xy, hľadaj v nej" Po chvíli prechádzam okolo nástenky a viem, že si tam bol. Si na rade.
Kráčam po chodbe na treťom poschodí a za pohybu beriem poskladaný lístok položený na vitríne. Neotáčam sa, len sa smejem, lebo viem, ako sa ľudia čo ma videli tvária. Cítim sa ako víťaz.
Keď som si v kresle čítala Tvoj list, prešiel si okolo. Viem, že si to bol Ty. Skrátka viem. Zvláštny pocit. Ubehlo len pár hodín prednášok a seminárov a v ruke som niesla odpoveď. Hľadala som to pravé miesto, kam Ťa pošlem pre riadkovaný papier. Nemám rada riadky, nútia ľudí, aby sa do nich zmestili.
Šla som po schodoch a premýšľala čo asi robíš. Šiel si po schodoch a premýšľal..nad čím? Asi sme to obaja nečakali. Pozrela som sa hore, Ty dole..už som bola o schodík vyššie, keď sme sa otočili.
"Ahoj"..zaskočený pozdrav nás oboch.
"Našla si?"
"Áno," a podala som mu list napísaný pre neho do ruky.
Ako deti, ktoré zavrú oči a myslia si, že ich nikto nevidí, tak aj my naďalej otáčame oznamy, prehľadávame nástenky, kvetináče..a sme nenápadní. Tak nenápadní, ako náš podozrivý úsmev a iskričky v očiach.
Že sa dá komunikovať a spoznávať ľudí jednoduchšie? Nedá, lebo svet je tak krásne komplikovaný...
Možno by sa sem hodil filmový happyend, záver s rozprávkovým koncom. Ale...nie, pre dnešok buďme alternatíni :).
Sima | 15. května 2008 v 23:44 | 
Zde hledá 
A jaký to byl přesně pocit, najednou ho vidět a vědět? :)
Mám takové hry ráda. Na tajné skrýše, dopisy od známých neznámých... A nepřipadá mi to komplkovanější, spíš nápaditější, originálnější, potutelnější! Jinak by naše dny přece byly tak strašně všední...