Spomenula som si, ako som minule po mnohý krát sľúbila, že budem písať častejšie. Ale zakaždým viem, že to nie je pravda. Nemám dôvod písať často, a vôbec, načo? Pre seba, pre náhodného čitateľa? Robím službu sebe, vám, komu? Nikomu. Tieto riadky sú únik. Nie taký od reality, ale únik od seba samej. Vystupujem zo seba ako nitka, ktorá sa tiahne cez moju hlavu, vstupuje do srdca, do očí, uší, nesie so sebou všetky zmysly a kreslí slová, ktoré sa snažia byť neosobné a predsa povedať veľa.
Zaujať, naplniť, potešiť. Viesť k iným myšlienkam. Ukázať obrazy, ktoré sa aj tak nedajú opísať. Byť abstraktná a zároveň až nadmieru konkrétna a presná, aby každý vedel a ja by som sa mohla tváriť, že som nič nepovedala.
Chcem iba..písať. Niekedy. Máličko a občas trocha viac. Neosobne.
Ako je to neosobne? Netvoriť putá? Nie. Inak. Nestratiť rúško vlastnej a jedinečnej identity. Presne tak.
Ale aj tak to neviem. Preto nepíšem.
No dnes sa mi chce. Povedať nikomu, ako mi je. Tak do zmätena krásne. Vravela som si, že to všetko spíšem, až keď budem mať fotky. FOTKY. Nepotrebujem ich však, veď ich ani nemám, ale aj tak ich nepotrebujem. Sú mätúce, kradnú slávu písmenám a to by sa predsa nemalo.
Je večer, pre zatiahnuté žalúzie nevidno hviezdy. A možno by ich aj tak nebolo vidieť, už len preto, že pred oknom mi niekto postavil vysoký dom. On tam bol vlastne skôr, ako moje okno, ale mohli myslieť na to, že tam raz bude stáť, pevne v múroch a niekto za ním bude chcieť pozorovať hviezdy. Ľudia často nemyslia na to, čo bude.
Ale ani ja nemyslím, len si vychutnávam to, čo je teraz. Ako dnešok. Pusa na rozlúčku, odprevadenie k autobusu, spoločný nákup - kúpili sme ryby, jeho obľúbené jedlo. Predtým kofola a ešte skôr sme si spolu uvarili obed, keď sme dopozerali filmové scény, pri ktorých nám vlhli oči. Pred obedom sa na okne zohrievali muffiny. To boli raňajky, ktoré sme si tiež dali spolu. Hneď po tom, čo sme sa zobudili, aby sme zistili, že sú to 2 mesiace. Už? Len? Akurát...
Taký bol dnešok a také boli všetky včerajšky za posledné dva mesiace. Podobné, možno trocha iné, ale v jednom rovnaké. S nádychom špeciálnych chvíľ. Napríklad? O tom neskôr, až budem mať fotky, ktoré nie sú..ale ja ich nakreslím, raz určite :)
A inak tieto riadky nemajú žiadnu pointu..len som musela, chcela, potrebovala...písať. Veď viete. :)
Jean-Guillaume | 
Zde hledá 
Tohle kdysi napsala Rulisa:
"Píšu o tom, čím žiju, nebo žiju něco, abych měla o čem psát?
Píšu to, co žiju, nebo píšu to, co nežiju?
Nebo žiju to, co píšu?"
Tvůj článek mi to období podobných otázek připomněl, ani mně se nevyhnulo. Píší lidé, kterým něco chybí, nebo naopak přebývá - obojí jakási nerovnováha. V tom, co píšeš, rovnováha je.