Kričať, kričať, kričať! Chcem, ale nemám hlas. Som chorá, hehe ..ale to nie je smiešne. Asi.
Ono je už nejaký čas rok 2009, už 22 dní. O chvíľu aj 23. A presne toľko dní je moja peňaženka tak ťažká, že ňou môžem niekoho ovaliť. Aspoň ma neodfúkne. Vivat euro.
Ale ešte na chvíľu nakuknem, len tak troška, o nekrátkych 7 mesiacov dozadu. Ak smiem. Ak nie, tu čítanie ukončite.
Sedem mesiacov. Presne taký čas ubehol odkedy nad mojim blogom spadla opona, na ktorej bol vyšitý veľký nápis "dočasne mimo javisko". Vraj sa tak stalo vtedy, keď sa objavil.
Ryšavé "chlapča", ktorého brada niekedy nepekne škriabe.
Bol 2.jún. Rok po tom, čo niečo iné skončilo, aby niečo lepšie mohlo začať. A začalo krásne. Presne rok. Nie je to zvláštne?
Bol 2.jún. Na tráve deka a na nej my. Keď zrazu narušil bezpečnú vzdialenosť a už sa nedalo nič robiť. Len...iba ľúbiť.
Takže, za všetko môže ON! Nazvime ho Romi. (on sa tak aj volá, ale chcela som navodiť trocha dramatickejšiu atmosféru :D ).
V momente keď narušil bezpečnú vzdialenosť, vzadu na mojom chrbte objavil nenápadný kľúčik, aký je na niektorých hračkách a dlho dlho ho natáčal a potom pustil. A odvtedy sa môj život nezastavil. Takéto kľúčiky sa občas dotočia, ale poviem vám, mám taký pocit, že mi ho v noci stále dotáča. Vtedy sa vždy zobudím, na tvári sa mi objaví výraz blázna a znova začnem hrať tú podivnú veselú melódiu, ktorá mi po celý čas robí spoločníka.
Hrala aj vtedy, keď sme navštívili všetky tie krásne miesta. Jedno za druhým, tak často ako sa len dalo, až som sa bála, že ma doma naši vydedia, lebo zabudnú, že majú ešte jedno dieťa.
Tatry, Slovenský raj, Budapešť a potom tie malé miestečká, ktoré sa ťažko opisujú, no vytvárajú priestor pre tie najkrajšie zážitky a okamihy. Noví ľudia, miesta a album plný spomienok.
Boli ste toto leto v Tatrách? Ak áno, možno ste si niečo všimli. Čosi, čo by mohlo mať pre niekoho (mňa) špeciálny význam. Už minulé leto malo nádych tej čarovnej sýtej farby, vtedy som ju zbadala v Karpatoch. Ale tohtoročné leto... Vysoké Tatry. Páni. Asi málokto pochopí, čo sa vo mne odohrávalo, keď všade, kam som sa len obzrela...bola ona. Zázračná rastlinka, ktorá pokryla to, čo nepriazeň osudu zmenila na spúšť. Jediným rozhodnutím - zničiť.
Vyrástla všade tam, kde kalamita vytvorila priestor pre smútok v očiach. FIREWEED. A nie, nehovorím teraz o pováľaných stromoch a zničených lesoch. Ale o jednom srdci, abstraktnom cite, ktorý sa rázom premenil na pustatinu. Sú to významy, ktoré zrejme vidím iba ja, akýsi odkaz odniekiaľ, ružový odkaz pre mňa. Tatry sú plné fireweed. Ja som nej plná. Posiata farebným snom, obyčajnou rastlinkou, ktorá mi vrátila úsmev na tvár. A je zázračná. Naozaj. Fascinuje ma.
Keď som došla domov a v batohu si niesla zopár semiačok v (nepochopenej) nádeji, že ju vypestujem aj u nás na dvore, pripravila pre mňa prekvapenie. Otvorila som vrecko a v jednej sekunde mi po celej izbe poletovali biele malinké chumáčiky. Ako snehové vločky. Ako šťastie. Rozosmiala ma, aj keď som to upratovala ešte dlho.
A je zázračná...
Nie, nie som späť. Som už dávno niekde inde...ale všetci čo chcete, ste tam so mnou. A tí čo ešte nie ste, len smelo šup sem, predstavím vám svoje nové zelené nebo.
Sima | 23. ledna 2009 v 22:50 | 
Krásná místa, dovolenková atmosféra a pohodoví lidi k tomu. Těch sedm měsíců absence může mít jen jedno jediné uspokojivé vysvětlení, a tím je právě váš "případ" 
Zde hledá 
Simka, je něco hezčího než číst o štěstí někoho, na jehož štěstí nám záleží? Snad jen o vlastním štěstí psát, ale to je teď jedno. ;) Moc ráda čtu, že je to tak, jak to je. Ať ty správné rostlinky rostou pořád tak, jak mají, ať se klíček natahuje tím správným směrem a je ti už jen krásně!
A teď si jdu dál prohlížet fotky a přát ti štěstí nekonečný, furt pryč!