na Blog.cz

Neviem opísať pocit, ktorý tak svorne voláme šťastie, ale viem, aké je to cítiť ho.

Možno to spôsobili dymové kolieska, ktoré mi poletujú v izbe. Alebo bubliny plné bieleho šera. Pomaly padajú padajú padajú..až zmiznú v obláčiku dymu.

Kto vie. Môžete len hádať. Je to však veľmi ľahká hádanka. Keď má človek na tvári výraz blázna a jeho pohľad smeruje do veľkej diaľky, je za tým len jedno.

Je to ako cítiť čerstvý sneh, ako keď človek behá len tak, lebo smie, chce, musí... Naháňa vietor a preteká s vlastnými myšlienkami.

- Ľúbiš ma?
- Samozrejme, že nie.

Slovo ľúbiť je tak nechutne pominuteľné. Pozemské a prchavé. "Ten pocit" sa totiž nedá vyjadriť slovami. A predsa ti to stále vravím "ľúbim ťa. ľúbim ťa. ľúbim ťa". Ja to inak ani neviem, moja slovná zásoba nedokáže zaplniť ten priestor, ktorý si si vydobyl v mojom srdci. Som ako neustále hrajúca platňa, no a ty si môj gramofón. Hrám, lebo si. Vďaka tebe a tvojej túžbe počúvať. Najkrajšie melódie, ktoré si budeme pohmkávať aj vtedy, keď už zabudneme všetky texty.

Šťastie sa podobá sa na dymové kolieska. Naplnia priestor, pľúca, každú bunku. Oblaky dymu pohltia realitu a my sme pri sebe pre istotu ešte bližšie, aby sme na seba videli. Každým nádychom ten dym vdychujeme do seba až úplne mizne. Potom ho nosíme v sebe. Naplnení čímsi, čo je príliš odvážne popísať. Niektoré veci je lepšie nevysloviť, aby nezneli neuveriteľne.

Milujem dymové kolieska. Obláčiky nášho vyznania.

Ale čo som to chcela? Aha..šťastie. Existuje...?!