.:::Let Me Fly.... - Články

Dymové kolieska

Wed, 02 Dec 2009 01:41:02 +0100

Neviem opísať pocit, ktorý tak svorne voláme šťastie, ale viem, aké je to cítiť ho.

Možno to spôsobili dymové kolieska, ktoré mi poletujú v izbe. Alebo bubliny plné bieleho šera. Pomaly padajú padajú padajú..až zmiznú v obláčiku dymu.

Kto vie. Môžete len hádať. Je to však veľmi ľahká hádanka. Keď má človek na tvári výraz blázna a jeho pohľad smeruje do veľkej diaľky, je za tým len jedno.

Je to ako cítiť čerstvý sneh, ako keď človek behá len tak, lebo smie, chce, musí... Naháňa vietor a preteká s vlastnými myšlienkami.

- Ľúbiš ma?
- Samozrejme, že nie.

Slovo ľúbiť je tak nechutne pominuteľné. Pozemské a prchavé. "Ten pocit" sa totiž nedá vyjadriť slovami. A predsa ti to stále vravím "ľúbim ťa. ľúbim ťa. ľúbim ťa". Ja to inak ani neviem, moja slovná zásoba nedokáže zaplniť ten priestor, ktorý si si vydobyl v mojom srdci. Som ako neustále hrajúca platňa, no a ty si môj gramofón. Hrám, lebo si. Vďaka tebe a tvojej túžbe počúvať. Najkrajšie melódie, ktoré si budeme pohmkávať aj vtedy, keď už zabudneme všetky texty.

Šťastie sa podobá sa na dymové kolieska. Naplnia priestor, pľúca, každú bunku. Oblaky dymu pohltia realitu a my sme pri sebe pre istotu ešte bližšie, aby sme na seba videli. Každým nádychom ten dym vdychujeme do seba až úplne mizne. Potom ho nosíme v sebe. Naplnení čímsi, čo je príliš odvážne popísať. Niektoré veci je lepšie nevysloviť, aby nezneli neuveriteľne.

Milujem dymové kolieska. Obláčiky nášho vyznania.

Ale čo som to chcela? Aha..šťastie. Existuje...?!

Ako som k titulu prišla

Sun, 14 Jun 2009 00:00:56 +0200

Od včera je moje meno dlhšie o dve písmnká a bodku. A tak si chodím po svete a vyspevujem. Ešte stále mi však uniká zmysel tohto "titulu", na ktorý si o dva roky ani nespomeniem. Chystám sa ho totiž vymeniť.
Odkedy som Bc., badám na sebe niečo zvláštne. Neuveriteľne ma bolí hlava a žalúdok. Asi už prestanem oslavovať :). Ale zaslúžim si, minimálne za to čakanie, keď som v piatok doobedu odratávala posledné sekundy. Na facebooku pribúdali radostné statusy "už som BoCian" "som BaCil" a ja som si len tíško mrmlala "aj ja chcem", až zrazu došiel aj môj očakávaný e-mail. Je to za mnou, také "nič" a toľko okolo toho. Vraj sme sklamali, ale pekne poporiadku...

Bakalárska práca

Keď som si prečítala posudok svojho konzultanta, bola som chvíľku ticho. A potom ešte jednu chvíľku. Ten pocit, keď niekto ocení vašu prácu, pričom ste sa báli či vôbec spĺňa požiadavky, je na nezaplatenie. Povznášajúci, sebavedomie vyzdvihujúci a taký - mňam.

Idem sa chváliť, tak ak je to niekomu proti srsti, nasledujúce riadky nečítajte :)

"Písať posudok na takýto kvalitný text je na jednej strane jednoduché (niet mu poriadne čo vyčítať), na strane druhej aj pomerne ťažké (z tých istých dôvodov). XYZ predložila text, ktorý, podľa mojej mienky, výrazne presahuje požiadavky na bakalársku prácu. A to vo viacerých smeroch - predovšetkým precíznym, metodologicky čistým pohľadom na fungovanie "blogosféry", ale aj schopnosťou formálne nekolísať v štýle, v zápise textu, v komentovaní literatúry... A navyše je to text napísaný veľmi pútavo, autorka dokazuje, že písať vedecký text sa dá aj esejistickým spôsobom [...] ide, podľa mojej mienky, o jeden z najlepších textov bakalárskej práce, aké som kedy čítal - vhodný aj na publikovanie a, prípadne, aj na osobitné ocenenie..."

Koniec chválenia sa.

Štátnice

So štátnicami sa už nechválim, tu idem "frflať". Frflať na to, v čom sme údajne sklamali. Ja si to nemyslím. Ak majú nejakí ľudia právo ospravedlňovať sa, prečo sú z nich nepríjemní neurotici, tak sa narodili plus-mínus v tom istom roku ako ja a chodia na mediálku. Najprv sme sa "skamarátili" s maturitou "po novom", na ktorej sme maturovali z piatich predmetov. Rok nato piaty predmet zrušili. Na prijímačkách na VŠ prišla ďalšia novinka - talnetovky. A tento rok si niekto škaredý pripravil to najkrajšie prekvapenie: PÍSOMNÁ štátna skúška.
Hodina na 12 otázok, polovica slovenčina, druhá médiá a 1 a 1/2 hodiny na publicistickú esej. Pekne sme si to tam odsedeli, odpísali, vystresovaní ako môj pes keď zbadá fotoaparát a poriadne netušili, čo nás čaká.
Najhorší pocit prišiel na konci. Mali sme po štátniciach a nikto sa netešil. Nemali sme dôvod, deň "D" za nami a do piatka sme v neistote čakali na verdikt. Keď som sa v stredu dozvedela, že už piati neprešli, bolo mi všelijak.

Teraz sa už vytešujem. :) Tralalaaa - presne takto a ešte viac. Mám bezvýznamný titul, som nezamestnaná, nemám študentské zľavy, ale čo je hlavné, konečne odplával ten "pocit", parazitujúci niekde vzadu v mojej hlave, ktorý mi stále šepkal, že mám povinnosti a to jeho nechutné "Siiiimaaaa bežžž sa učiťťť" mi spôsobovalo tik v oku. Aaach, skvelý pocit, nič nerobiť, nemusieť, len tak "byť" :) Užívam si to a ešte len budem, o tri dni príde niečo "magnifique".

A ešte výsledky - obhajoba A, slovenčina C, médiá C - výsledná známka B. Som rada, veľmi, ale nie som spokojná. Nikto sa ma nikdy nebude pýtať na známky, o dva roky, keď snáď budem Mgr. už vôbec, avšak človek by rád šiel vyššie, ako je možné. A dobre viete, že ja rada lietam vysoko...

Po tom všetkom, musím priznať, že ma posledné mesiace veľmi poznačili. Obzvlášť noc pred štátnicami, keď môj optimizmus a samopresviečacie frázy "to sa stiháááá" padli pri pohľade na elegantnú kopu papierov s učivom, ktoré zostali nedotknuté od dňa, keď som ich pred dvoma týždňami vybrala zo skrine s heroistickou myšlienkou, že sa budem učiť... Z tej noci mi zostal takýto výraz:

Ďakujem všetkým, čo mi držali palce, mysleli na mňa a pomohli mi akýmkoľvek spôsobom. :-*

Hľadá sa!

Tue, 09 Jun 2009 00:31:12 +0200

Hľadám mozog, rozum a prirodzenú inteligenciu. Ak ste ich niekde videli, urýchlene mi ich pošlite dnes (9.6.) do auly. Budem mať na sebe červené šaty a prihlúply výraz.

Prípadne aspoň tonu šťasteny, podkovy, štorlístky a zajačie labky. Ďakujem.

O 8 a pol hodiny štátnice. No dokelu!

Comics z krajiny slangov, idiotských ježkov a cool zvieratiek

Tue, 09 Jun 2009 00:19:51 +0200

Lexikologický komix o tom, ako ježko pichliače vsadil. (seminárna práca na lexikológiu). :)

Mám sen, alebo prosba o pomoc

Tue, 10 Mar 2009 01:41:51 +0100

Ahoj návštevník, čitateľ, priateľ..

Mám na teba prosbu. Možno sa zdá byť malá, ale je veľká a možno je pre niekoho obrovská, no nechcem až tak veľa. Len trocha tvojho času a niečo málo tvojich slov.

I nastal čas, kedy došlo k najhoršiemu. Sima píše bakalársku prácu. Čas sa kráti a písmenká nepribúdajú. Dnes som si povedala známu vetu: "I have a dream." Áno, mám sen. Ráno sa zobudiť, otvoriť dokument s názvom "BakalárkA" a počet strán bude ukazovať číslo 30. A keďže budem spať dlhšie, možno aj to číslo bude väčšie.

Píšem o blogoch. Ach áno. Čím viac o tom premýšľam, tým viac sa dostávam do špirály plnej pojmov, myšlienok, nápadov a iných vnuknutí, z ktorých sa neviem vysomáriť. Vychádzať pri písaní z vlastnej skúsenosti je pekná predstava, avšak dostávam sa do situácie kedy potrebujem pomoc aj od ostatných "blogovo činných bytostí a víl". Tých čo píšu a tých čo čítajú. Od vás.
Pretože čo si myslím ja, nemusí platiť všeobecne a vychádzať v tejto súvislosti z nejakej literatúry je veľmi nereálny počin. Lebo v každej kuchyni sa inak varí.

Pokúšam sa vytvoriť akúsi odrodu dotazníka. Nechcem dostať číslo, vygenerovať graf a hurá mám to. Potrebujem váš názor, skúsenosť a možno aj radu. Sama neviem, či sa pýtam správne veci správnym spôsobom, ale pokúsila som sa.
Niekomu možno v nasledujúcich dňoch dôjde mail, ale pridám to aj sem, pretože nemám kontakt na každého. Prípadne ak by ste mi chceli pomôcť tak mi v komentároch nechajte kontakt na seba a dotazník vám pošlem.
Vopred ďakujem.

Dotazník

Tento dotazník ti posielam preto, lebo viem, že si človek, ktorý mi môže pomôcť pri písaní bakalárskej práce. Pretože si niekto, koho názor si vážim a má hodnotu.

Toto je troška netypický dotazník. Vo výsledkoch nehľadám akúsi štatistku, čísla, ale váš názor a pohľad na svet týkajúci sa blogov, ktorý mi pomôže pri písaní mojej bakalárskej práce týkajúcej sa blogov.
Vašu odpoveď môže tvoriť jedno slovo, ale aj tri strany (v ideálnom prípade :D). Ak sa vám nejaká otázka nepozdáva, nemáte na ňu čas alebo sa vás netýka, preskočte ju :) Svet blogov je totiž veľmi rozmanitý, niekto číta, niekto píše..preto viac druhov otázok.
Nechcem vás uberať o čas, preto sa pri odpovedaní cíťte slobodní. Ďakujem.

Info o vás

adresa blogu (ak máte):
pohlavie:
vek:

Pre tých čo píšu:

1. Stalo sa vám, že ste v reálnom živote robili niečo len pre to, aby ste o tom neskôr mohli napísať článok na blogu? Prípadne keď ste niečo robili, povedali ste si "tak o tom by som mohol/mohla napísať" a podobne?

2. Prečo ste začali blogovať? A ako ste sa k tomu dostali?

3. Máte k svojim článkom "citový" vzťah? (ak by sa napr. všetky zmazali, bolo by vám to ľúto?)

4. Pri akej príležitosti píšete?

5. Myslíte, že máte ľuďom čo povedať?

6. Myslíte si, že vaše články ovplyvňuje vaša nálada? Ako?

7. Je pre vás návštevnosť dôležitá? Kontrolujete si ju? Ak áno, zvyknete sledovať z akých stránok k vám prichádzajú ľudia? (napr. u mňa je to cez google hľadaný výraz tik v oku, nakladaná kapusta..:) )

8. Robíte niečo pre to, aby ste na váš blog prilákali čitateľov? Napríklad?

9. O čom je váš blog? Dokážete ho niekam zaradiť? (to mi pomôže pri triedení obsahu) napr. denník, úvahy, odborné články atď. alebo tematický blog (aký)

10. Vlastná doména? Áno/nie..prečo? Požívate nejaký redakčný systém?

11. Píšete anonymne? Ak áno, prečo? Ako sa snažíte kontrolovať svoje súkromie?

Ak aj/len čítate:

12. Čítate blogy? Podľa čoho si vyberáte? (napr. obľúbené u iných blogerov, konkrétna tematika, náhodne,...)

13. Aký je váš názor na anonymitu blogerov?

14. Komunita - máte pocit, že patríte do nejakej blogerskej komunity? Považujete to za dôležité?

15. Komentár pod článkom - aká je podľa vás jeho hodnota?

16. Aký máte názor na http://blog.sme.sk/ a jeho autorov/články/komentáre?

17. Ktoré blogové portály navštevujete najčastejšie?

18. Myslíte si, že majú blogy ľudí mladších ako 15 rokov rovnakú hodnotu ako iné blogy?

19. Ak nepíšete blog, prečo? Rozmýšľali ste niekedy nad tým, že začnete?

20. Čo vám prináša čítanie blogov?

21. Ak sa vám nepáčila ani jedna otázka, prípadne mi chcete niečo odkázať alebo ste si vymysleli vlastnú otázku , nech sa páči:

Bonus: Ak ma budú zaujímať ďalšie otázky, môžem sa na vás obrátiť?
áno(váš e-mail: ) /nie

Ďakujem za pomoc. Dúfam, že vás to neobťažovalo.

Poviem vám tajomstvo o ľuďoch

Thu, 26 Feb 2009 00:00:41 +0100

Listujete si niekedy históriou svojho blogu? Alebo nejakým iným spôsobom otáčate strany svojich spomienok a premýšľate akí ste boli ešte včera a akí iní ste už dnes?

Ja to niekedy robím. Nie, robím to často, len tak, aby sa mi život zdal dlhším. A aby som sa mohla učiť od samej seba.

Niekedy krútim hlavou, niekedy sa usmievam, inokedy mi je smutno. Občas sa aj červenám. Ale páči sa mi to. Hlavne vtedy, keď sa usmievam. Keď zhromaždím všetku tú radosť a pokusy o lezenie na rebríky šťastia, tak mi je zo seba príjemne. A v duchu sa potľapkám po pleci.

Človek sa mení. Nie úplne, ale tým že absorbuje všetku tú energiu z dobrých aj zlých dní, tak ho to poznačí. Niekoho naruší a inému zasa vyryje na tvár výraz blázna. Niekomu sa skriví úsmev a viem aj o takých, ktorí majú zvraštené čelo. Vrásky od sĺz a vrásky od smiechu. Ako mozole na rukách či jazvy od úrazov z detstva. Život je naozajstný umelec. Ako nás vie pekne vymodelovať, dokrkvať, zaobliť ako rieka, ktorá obmýva kamene. Raz okolo mňa prešiel človek, ktorý bol veľmi zaprášený a ten prach víril všade naokolo. Bolo to nepríjemné. Prach sa vám dostane do očí a tie potom štípu. Možno aj preto vznikajú tie vrásky. Dajte si pozor na zaprášených ľudí.

Malé rozhodnutia niekedy narobia väčší hluk ako tie pre nás často najdôležitejšie. Životné krôčiky, tak nepatrné a predsa zmenia súradnice nášho kráčania. Veď si len predstavte, že by sme "pravý uhol" posunuli o jeden stupeň. Bol by to už úplne iný uhol. Uhol pohľadu, smeru, uhol pod akým na nás svieti slnko. Niekomu riadne pripeká na hlavu (myslí si, že je osvietený a pritom má len úpal), alebo svieti do očí, až ho úplne zaslepí a inému mieria lúče priamo na srdce. Má ho horúce a jeho dlane pri dotyku zohrievajú. Teplo sála naokolo. Takých ľudí mám rada.

Aká budem zajtra? Moje prsty budú ešte krivšie (sú naozaj podivne krivé) a vlasy strapatejšie. A deň potom? Prsty ešte krivšie a vlasy čerstvo umyté.

Možno ešte stále budem počúvať tú istú hudbu, ktorá je už úplne iná ako tá, čo som počúvala pred rokom a možno o pár dní na to prejdem na niečo iné. Ale aj taký menší osobnostný update príde niekedy vhod. Farby budú pestrejšie, inak zladené, tak akurát na krásny pohľad. Iste sa znova pre niečo nadchnem a v šuplíku mi uschne ďalších 250 gramov modelovacej hmoty, kúpim si ďalšie čaje a tie po záruke si budú šťastne hovieť v poličke. Pred každým výletom "niekde na nejaký kopec" budem v duchu a občas aj nahlas nadávať koho to bol nápad a prečo radšej neležíme v posteli. A potom sa budem chvastať peknými fotkami a zážitkami. Budem sa usmievať a niekedy sa rozplačem, keď sa proti mne vzbúri celý svet. Stále bude objímať toho istého človeka. A keď budem brigádovať, opadané tekvicové semiačka z kukuričných koláčov budú netrpezlivo čakať, kedy ich zjem. Ešte stále ma budú baviť výpravy do Metra (oddelenie ovocia a zeleniny ma nikdy neprestane fascinovať). A čo sa týka školy nezodpovednosť sa ešte viac premnoží. Budem sa usmievať, usmievať a usmievať koľko len vládzem a kúpim si nové náplne do atramentového pera. Hneď potom, ako ho buď nájdem, alebo si kúpim nové. Už dlhé mesiace som nepísala atramentovým perom. Žiadne zamazané prsty a celá náplň vytečená v kabelke. Ach áno, chýba mi to. Ako aj hojdanie sa na lanách fantázie. Musím si upliesť nové. Dve, jedno dám Romimu.

To bude zajtra. Ale čo potom? Prvý titul, druhý titul, Paríž, Nice, Afrika, Japonsko a zasa Nice. Nový kočík a modré dupačky pre ryšavého krikľúňa. Poradie bude náhodné. :)

O maličkostiach a zatúlanej múze

Wed, 18 Feb 2009 01:22:30 +0100

Autobus šiel tak akurát rýchlo. Akurát na to, aby som sledovala topiace sa stopy snehu na poliach a zároveň mohla cítiť ako sa hýbem. Dopredu. V mysli som zrazu zastala. Stála som vedľa teba a môj pohľad bol venovaný tvojim tajomným očiam. Vraveli mi, že si to ty, vedľa koho chcem stáť počas rýchlich jázd, rýchlich dní a utekajúceho života.
Si môj. Úplne celý. Od šteklivých špičiek až po svetlé končeky tvojich vlasov. Len ja viem, že majú farbu ohňa, ktorý je nebezpečný..ako všetko, čo sa týka lásky.

Mali sme krásny víkend. Už ste niekedy večerali vo vani? :) Pena, šampanské..a veľká ovocná torta s veľkými jahodami. Celá moja. Krásny darček, nádherná kompenzácia toho, že človek starne. Kým vyslovím koľko mám rokov, ubehne 1.5 sekundy. Uvedomujete si, koľko času človek stráca ak zráta všetky tie sekundy čo niekomu prezradil svoj vek? Hlavne vek pozostávajúci z dôch čísel? Protestujem..ja nechcem mať 21.. Ale aspoň mám tú tortu. A ešte posledný kúok v chlaničke. Vymením za občianský preukaz s vyšším rokom narodenia! :)

V nedeľu nad ránom prišiel ďalší darček. Priamo od bociana. Ak by sa malý Tomáško poponáhľal, stihol by to ešte v ten deň ako ja. Ale nevadí, aj ja stále meškám. Vlastne nemeškám, ja stále utekám.

Podľa R. bežím ako 5 ročné dieťa. Ts..nebehám takto. Len keď mám batoh, alebo kabelku. Hm, ale keďže ich mám skoro stále..tak ok, behám ako 5 ročné dieťa. No a čo..on mi len závidí moju ehm mladosť, aby ste vedeli ;)

Už zasa ponocujem a robím hlúposti namiesto dôležitých vecí. Hlúpy Facebook (niekto musí niesť moju vinu!) Napríklad namiesto takého sladkého spánku. Alebo písania bakalárky. Och. Hoci len v duchu vyslovím toto slovo "bakalárka", naskočí mi husia koža. Nakoľko je moja práca v štádiu, ktoré sa dá prirovnať k prázdnu, dnu, temnu alebo iným veciam súvisiacim s "ničím", niet sa čomu čudovať. Neviem kde začať, neviem ako pokračovať. Hlavne viem, že to chcem mať za sebou. A to som bola zo svojej témy taká nadšená. Je dôležité podotknúť, že z vlastnej témy. Prečo ma vtedy nikto nezastavil, prečo ma neoblial studenou vodou, prečo mi nepovedal, že moje nadšenie môže zmiznúť z dňa na deň a ja nebduem vedieť o čom je reč?
Lebo život je pes a škola je žumpa, ako hovorí B.S.
A možno som len zabudla aké to je..nadchnúť sa, chytiť do ruky pero a nechať sa roztrhať v návale myšlienok. Čakám na impulz, ktorý ma nakopne a on ma nakopol, ale nie práve tak, ako som chcela. Určite sa niekde túla aj s mojou múzou. Prosím, vráťte sa späť..ajaj..

Ale aspoň tá torta...

Len kratko

Tue, 03 Feb 2009 00:08:45 +0100

..pár atramentových machuliek o tom, aké je to užívať, užívať a užívať si. Alebo menšie zásoby radosti na ťažšie časy =)

Vodnári vraj majú šťastný rok. Zatiaľ potvrdzujem (inak budem hovoriť o pár dní, ale čert to ber). Takže všetci úpenlivo verte horoskopom. Minimálne tomu môjmu a povinne! Až na R., ten nemusí, lebo on chudák ani nevie či je panna alebo váhy. Ale má to výhodu, môžem mu vybrať vždy ten lepší osud. Verím na horoskopy, ale len tie pozitívne. Veď to je jasné, že negatívne sú blbosť, no nie? :)

Môj prášok príjemných dní sa na mňa začal sypať už vo štvrtok, keď som hľadala tajomné kúzlo v šálke čaju. Keď píšem kúzlo, myslím Kúzlo, no to sa ťažko vysvetľuje...aj mne samej..žiaľ. Položil si hlavu na moje kolená a nad seba vyfúkol hustý dym s vôňou matty. Rozostril sa mi obraz a vkĺzla som do nasledujúcich dní..

Studený sneh v Tatrách a modriny na zadku (od sánkovania) vystriedala horúčava v takmer sto stupňovej saune. Vôňa eukalyptu mi s veľkou námahou stúpala do pľúc. Pot vyplavil všetko, na čo treba zabudnúť. Zvykla som si chodiť do sauny, do kúpeľov za hriešne peniaze. Raz za 2-3 mesiace vymeníme dvacku za tri hodiny blaha. Takéto peniaze nechýbajú. No v sobotu to bolo zadarmo. V krbe horel oheň a v pohároch červené.

Zobudili sme sa vo veľkej kope perín. Aj sme v nej celú nedeľu zostali. Takmer bez pohnutia, ešte aj žuť sa mi zdalo a tak trocha namáhavé. Človek si rýchlo zvykne na ničnerobenie. A ja obzvlášť :)

Poobede bol čas ísť domov, krásna idylka by mala skončiť..aaale kdeže. Letovisko u R. rodičov sme vymenili za to u našich. Kde sa jedlo pripravuje "samo", tam sme aj my :). Rozhodli sme sa, že v domčeku so saunou a krbom budeme mať zimné a u nás v pivnici letné sídlo. A medzi tým budeme niekde vo Francúzsku. Možno Nice, možno...kto vie. Každopádne, pošlem vám pohľadnicu ;).

Rozvalili sme sa na moju posteľ a izbu zaplnila hustá vôňa pomaranča. Po dlhej dobe som spojazdnila aj svoju vodnú fajku, ktorá smutne odpočívala na skrini. Z bublifuku sme potom vyfukovali dymové bubliny. Pomaly padali na zem a keď praskli, vyletel z nich malý bublinový duch. Zabávali sme sa na tom ako malé deti.

O piatej ráno sme raz a znova prišli na to, že spať na jednej posteli nie je až tak romantické ako sa zdá...:) Sima putovala do obývačky :)

Dnes som dostala ružu. Máme výmesačie. Cestou domov som si kúpila cukrovú vatu a mám ju až za ušami. Aaach. Predal mi ju ujo, čo si bol poobede kúpiť včerajší chlieb. Vraj mu lekár odporúčal jesť takýto..nie preto, že je lacnejší... Mám rada svoju brigádu. Nenapĺňa ma, samozrejme, ale mám ju rada. Tých podivných ľudí od výmyslu sveta..

Občas mi je ľúto, že so sebou nikdy nikam nenosíme foťák..ale niekedy je dobre aj bez neho. Fotky by mohli "pokaziť" spomienky a hlavne..sauna, víno..no kto by sa chcel pozerať :D

Nie všetky dni sú takéto, budú horšie a možno aj lepšie. No tieto som si vychutnala naplno. Píšem to sem preto, lebo chcem, aby som si tieto chvíle pamätala. Keď sa raz budem preklikávať svoji životom, zistím, že svet je svojim spôsobom zábavný. Farebný, divoký, šialene nepredvídateľný. A hlavne, má zmysel. Nech sa deje čokoľvek, má.

Úplne že písavično

Fri, 23 Jan 2009 00:48:59 +0100

Kričať, kričať, kričať! Chcem, ale nemám hlas. Som chorá, hehe ..ale to nie je smiešne. Asi.

Ono je už nejaký čas rok 2009, už 22 dní. O chvíľu aj 23. A presne toľko dní je moja peňaženka tak ťažká, že ňou môžem niekoho ovaliť. Aspoň ma neodfúkne. Vivat euro.

Ale ešte na chvíľu nakuknem, len tak troška, o nekrátkych 7 mesiacov dozadu. Ak smiem. Ak nie, tu čítanie ukončite.

Sedem mesiacov. Presne taký čas ubehol odkedy nad mojim blogom spadla opona, na ktorej bol vyšitý veľký nápis "dočasne mimo javisko". Vraj sa tak stalo vtedy, keď sa objavil.

Ryšavé "chlapča", ktorého brada niekedy nepekne škriabe.

Bol 2.jún. Rok po tom, čo niečo iné skončilo, aby niečo lepšie mohlo začať. A začalo krásne. Presne rok. Nie je to zvláštne?

Bol 2.jún. Na tráve deka a na nej my. Keď zrazu narušil bezpečnú vzdialenosť a už sa nedalo nič robiť. Len...iba ľúbiť.

Takže, za všetko môže ON! Nazvime ho Romi. (on sa tak aj volá, ale chcela som navodiť trocha dramatickejšiu atmosféru :D ).

V momente keď narušil bezpečnú vzdialenosť, vzadu na mojom chrbte objavil nenápadný kľúčik, aký je na niektorých hračkách a dlho dlho ho natáčal a potom pustil. A odvtedy sa môj život nezastavil. Takéto kľúčiky sa občas dotočia, ale poviem vám, mám taký pocit, že mi ho v noci stále dotáča. Vtedy sa vždy zobudím, na tvári sa mi objaví výraz blázna a znova začnem hrať tú podivnú veselú melódiu, ktorá mi po celý čas robí spoločníka.

Hrala aj vtedy, keď sme navštívili všetky tie krásne miesta. Jedno za druhým, tak často ako sa len dalo, až som sa bála, že ma doma naši vydedia, lebo zabudnú, že majú ešte jedno dieťa.

Tatry, Slovenský raj, Budapešť a potom tie malé miestečká, ktoré sa ťažko opisujú, no vytvárajú priestor pre tie najkrajšie zážitky a okamihy. Noví ľudia, miesta a album plný spomienok.

Boli ste toto leto v Tatrách? Ak áno, možno ste si niečo všimli. Čosi, čo by mohlo mať pre niekoho (mňa) špeciálny význam. Už minulé leto malo nádych tej čarovnej sýtej farby, vtedy som ju zbadala v Karpatoch. Ale tohtoročné leto... Vysoké Tatry. Páni. Asi málokto pochopí, čo sa vo mne odohrávalo, keď všade, kam som sa len obzrela...bola ona. Zázračná rastlinka, ktorá pokryla to, čo nepriazeň osudu zmenila na spúšť. Jediným rozhodnutím - zničiť.

Vyrástla všade tam, kde kalamita vytvorila priestor pre smútok v očiach. FIREWEED. A nie, nehovorím teraz o pováľaných stromoch a zničených lesoch. Ale o jednom srdci, abstraktnom cite, ktorý sa rázom premenil na pustatinu. Sú to významy, ktoré zrejme vidím iba ja, akýsi odkaz odniekiaľ, ružový odkaz pre mňa. Tatry sú plné fireweed. Ja som nej plná. Posiata farebným snom, obyčajnou rastlinkou, ktorá mi vrátila úsmev na tvár. A je zázračná. Naozaj. Fascinuje ma.

Keď som došla domov a v batohu si niesla zopár semiačok v (nepochopenej) nádeji, že ju vypestujem aj u nás na dvore, pripravila pre mňa prekvapenie. Otvorila som vrecko a v jednej sekunde mi po celej izbe poletovali biele malinké chumáčiky. Ako snehové vločky. Ako šťastie. Rozosmiala ma, aj keď som to upratovala ešte dlho.

A je zázračná...

Nie, nie som späť. Som už dávno niekde inde...ale všetci čo chcete, ste tam so mnou. A tí čo ešte nie ste, len smelo šup sem, predstavím vám svoje nové zelené nebo.

a tak.. http://picasaweb.google.com/soltesovas

Dnešok

Sat, 02 Aug 2008 22:42:58 +0200

Spomenula som si, ako som minule po mnohý krát sľúbila, že budem písať častejšie. Ale zakaždým viem, že to nie je pravda. Nemám dôvod písať často, a vôbec, načo? Pre seba, pre náhodného čitateľa? Robím službu sebe, vám, komu? Nikomu. Tieto riadky sú únik. Nie taký od reality, ale únik od seba samej. Vystupujem zo seba ako nitka, ktorá sa tiahne cez moju hlavu, vstupuje do srdca, do očí, uší, nesie so sebou všetky zmysly a kreslí slová, ktoré sa snažia byť neosobné a predsa povedať veľa.

Zaujať, naplniť, potešiť. Viesť k iným myšlienkam. Ukázať obrazy, ktoré sa aj tak nedajú opísať. Byť abstraktná a zároveň až nadmieru konkrétna a presná, aby každý vedel a ja by som sa mohla tváriť, že som nič nepovedala.

Chcem iba..písať. Niekedy. Máličko a občas trocha viac. Neosobne.

Ako je to neosobne? Netvoriť putá? Nie. Inak. Nestratiť rúško vlastnej a jedinečnej identity. Presne tak.

Ale aj tak to neviem. Preto nepíšem.

No dnes sa mi chce. Povedať nikomu, ako mi je. Tak do zmätena krásne. Vravela som si, že to všetko spíšem, až keď budem mať fotky. FOTKY. Nepotrebujem ich však, veď ich ani nemám, ale aj tak ich nepotrebujem. Sú mätúce, kradnú slávu písmenám a to by sa predsa nemalo.

Je večer, pre zatiahnuté žalúzie nevidno hviezdy. A možno by ich aj tak nebolo vidieť, už len preto, že pred oknom mi niekto postavil vysoký dom. On tam bol vlastne skôr, ako moje okno, ale mohli myslieť na to, že tam raz bude stáť, pevne v múroch a niekto za ním bude chcieť pozorovať hviezdy. Ľudia často nemyslia na to, čo bude.

Ale ani ja nemyslím, len si vychutnávam to, čo je teraz. Ako dnešok. Pusa na rozlúčku, odprevadenie k autobusu, spoločný nákup - kúpili sme ryby, jeho obľúbené jedlo. Predtým kofola a ešte skôr sme si spolu uvarili obed, keď sme dopozerali filmové scény, pri ktorých nám vlhli oči. Pred obedom sa na okne zohrievali muffiny. To boli raňajky, ktoré sme si tiež dali spolu. Hneď po tom, čo sme sa zobudili, aby sme zistili, že sú to 2 mesiace. Už? Len? Akurát...

Taký bol dnešok a také boli všetky včerajšky za posledné dva mesiace. Podobné, možno trocha iné, ale v jednom rovnaké. S nádychom špeciálnych chvíľ. Napríklad? O tom neskôr, až budem mať fotky, ktoré nie sú..ale ja ich nakreslím, raz určite :)

A inak tieto riadky nemajú žiadnu pointu..len som musela, chcela, potrebovala...písať. Veď viete. :)

Tak akurát

Sun, 08 Jun 2008 22:30:20 +0200

Ruky

Moja ruka a v nej ešte jedna.

Len o niečo väčšia. Tak akurát do dlane.

Moje prsty.

Prepletené prsty. Jeden vedľa druhého, naukladali sa poslušne.

Až neviem, ktoré sú čie. Všetky si ich nechám.

Tvoj červený úsmev. Tak akurát krásny.

Môj.

Na chvíľku nechám sa hriať.

Tebou.

Nový rok a Vianoce

Sun, 25 May 2008 21:35:22 +0200

...alebo, ako je dobré oslavovať každý deň. A plnofarebne. Prinajmenšom zeleno.

Dali sme im mnoho názvov, dňom, ktoré sa na okamih stali neobyčajnými. Vianoce, Nový rok, dovolenka v Bulharsku.. Sú to však slovíčka, na ktoré onedlho zabudneme. Ale čosi z toho zostane, mená ľudí, ktorí spravili tieto dni výnimočnými.

Ťahám za sebou kufrík na kolieskach a už ho zbadám. Bol tak akurát elegantne strapatý. "Vyzeráš inak," bolo prvé, čo mi napadlo. Nuž, kto by po piatich rokoch nevyzeral inak. ("Ale dobre," bolo prvé, čo som si myslela :) ).

Pár desiatok minút a už si zapínam bezpečnostný pás. V lietadle. V ľavo nočná obloha, v pravo západ žeravej gule a pod nami súhvezdia rozsvietených miest. Bodka pri bodke, vraj ako vianočné svetielka. Ale boli to súhvezdia, to sa vie ;). Tie, na ktoré sa dá pozerať keď zrazu dostanete krídla. A nie len počas tých 30-tich minút keď turbíny vábia na oblohe zblúdené kačice. Ale na celé dva dni, jeden večer a jedno ráno. Letíte a je vám úsmevne.

A tak to začalo. S plachým úsmevom a chuťou vkročiť do jazzového labyrintu uprostred hlavného mesta.

Už viem, ako chutí najlepší kebab, akou rečou hovorí saxofón a ako sa dá rásť z momentu do chvíle. Presne tak, znova som rástla. Ale výnimočne, významne a s nádychom pre niečo špeciálne.

Listovali sme vo veľkej knihe, čo volala sa "Jazz" a ani sme neotočili poslednú stránku a živý hudobný nástroj s menom Bobby McFerrin vydal prvý tón. A nedoznel ani po dvoch hodinách neopísateľných činov, ktoré táto nadprirodzená postavička vykonávala so svojim hlasom a s publikom - davom dýchajúcich nástrojov. Stali sme sláčikom pre jeho husle, boli sme ako klávesy na obrovskom klavíri. A všetko dobrovoľne a s pokorou.

Bolo nám farebne a zeleno. Ako tráva. Presne tak. Trávovo, ako vôňa pokosených stebiel. Ako šumenie vĺn, ako plavba po rieke tam, kam si človek praje. Na okamih sme boli námorníci na vlastnom mori. Iba našom. Chvíľami chudobní, a zrazu bohatí. Tak, ako sme si to priali.

Lúsknutím prstov sme sa ocitli v Japonsku. V očiach vlhko a pred nimi plátno s pohybujúcimi sa obrázkami ľudí, ktorých oči boli šikmé. >Always: San Chome No Yuhi < Sú filmy, ktoré sa oplatí vidieť a sú tie, ktoré vidieť jednoducho musíte. A tento musíte :) (torrent)

Bola už takmer nedeľa a my sme v trojici oslavovali Nový rok s vanilkovým čajom. Zavreli sme kukadlá a len čom sa znova otvorili, utekali sme na električku aby sme pozdravili pána so saxofónom, ktorý ľúbil jazz, ale nemohol. Trpký osud zakázanej lásky. Trpké časy príkazov a zákazov..trpko pekná Muzika.

O pár hodín sedela tentoraz už svätá štvorica (naša eminencia a moje dvorné dámy v pánskom prevedení: M., kamošiak G. a R. (ahoooj všetci :) pekne kývajte do monitora :P ) za stolíkom pred neveľkým pódiom. Vitajme na jamsession. A tak sme papali, pili, počúvali, vnárali sa a splývali, lúčili sa, oslavovali Vianoce, pozerali do stropu a počítali spomienky, ktoré ešte nedopísali poslednú bodku.

Mali sme šťastie na pekné fotky, na podivné výstavy, úchvatné filmy, dobrú hudbu, ovocné nápoje, mestské parky, veľké lode, odrazy mesiaca, šumenie vody, nádherné knihy a prekvapenia. Mali sme šťastie na seba. Teba, teba, teba, teba, teba, teba...

Sedím v lietadle a vonku je svetlo. Pol siedmej ráno a turbíny opäť lákajú kačice, aby ich premenili na najlepší kebab na svete. Som v nebi a nechcem ho opustiť. Ale musím. ťahám za sebou kufrík na kolieskach a kývam na rozlúčku...

Možno sú všetky tie riadky zbytočné. Ale jedno ďakujem, by asi nestačilo. Ale možno áno, tak ďakujem, Mikuláš.

Tajní agenti

Thu, 15 May 2008 22:44:04 +0200

Píšeme listy. Ja tebe a Ty mne. Na papier vytrhnutý zo zošita. Atramentovým perom kreslíme si obrázky slov. Venované sebe a možno tým, čo nás odhalia. A ako nenápadne sa pri tom tvárime, keď hľadáme poštu skrytú na chodbách katedier. S úsmevom, akoby nás nikto nevidel, a pritom sa každý pozerá. Nikdy sme sa nevideli, len nasledujeme tých pár riadkov v prijatých SMS-kách.

"Prvé poschodie, pod oznamom vedľa reklamného panela". Takmer som tam nedotiahla. Ale mám ho. Štipka vzrušenia a úsmev ako majú blázni, keď sa chystajú na niečo "veľké".

Netušíme prečo, ale zdá sa nám to úplne normálne, takto sa "hrať", hra na špiónov hľadajúcich kúsok nevšednosti uprostred rytmu zabehnutých dní..
"Prízemie, na chodbe je nástenka, na nej škatuľka s nápisom xy, hľadaj v nej" Po chvíli prechádzam okolo nástenky a viem, že si tam bol. Si na rade.

Kráčam po chodbe na treťom poschodí a za pohybu beriem poskladaný lístok položený na vitríne. Neotáčam sa, len sa smejem, lebo viem, ako sa ľudia čo ma videli tvária. Cítim sa ako víťaz.

Keď som si v kresle čítala Tvoj list, prešiel si okolo. Viem, že si to bol Ty. Skrátka viem. Zvláštny pocit. Ubehlo len pár hodín prednášok a seminárov a v ruke som niesla odpoveď. Hľadala som to pravé miesto, kam Ťa pošlem pre riadkovaný papier. Nemám rada riadky, nútia ľudí, aby sa do nich zmestili.

Šla som po schodoch a premýšľala čo asi robíš. Šiel si po schodoch a premýšľal..nad čím? Asi sme to obaja nečakali. Pozrela som sa hore, Ty dole..už som bola o schodík vyššie, keď sme sa otočili.
"Ahoj"..zaskočený pozdrav nás oboch.
"Našla si?"
"Áno," a podala som mu list napísaný pre neho do ruky.

Ako deti, ktoré zavrú oči a myslia si, že ich nikto nevidí, tak aj my naďalej otáčame oznamy, prehľadávame nástenky, kvetináče..a sme nenápadní. Tak nenápadní, ako náš podozrivý úsmev a iskričky v očiach.

Že sa dá komunikovať a spoznávať ľudí jednoduchšie? Nedá, lebo svet je tak krásne komplikovaný...

Možno by sa sem hodil filmový happyend, záver s rozprávkovým koncom. Ale...nie, pre dnešok buďme alternatíni :).

O mlčaní a veľkých slečnách

Mon, 12 May 2008 22:51:43 +0200

Niekedy sa stane, že človek prestane rozprávať. Rozhodne sa tak, aby vzdoroval niečomu, pre čo sa viac neoplatí nechať slová tiecť z roztrasenej duše. A tak mlčí deň, dva, týždne a mesiace, mlčí keď svieti slnko, keď prší vonku i z neho, v búrkach, vetre, vo vánku. Ticho lieči, šepká sa chorým.

A moja choroba? Zmätenosť, komplikovanosť, únava z chodenia po serpentínach. Viac ako 365 dní plných prekvapení. Vyznania a priznania, straty bez nálezov a nálezy strát. Bolo mi dobre za ten rok a ak mi náhodou bolo trocha opačne, tak som zabudla. Viete, ja už viem veľmi rýchlo zabúdať. Píšem kapitoly tak naponáhle ako nikdy predtým. Píšem ich v sebe, alebo tak, z očí do očí, z listu do listu, zo správy do správy. A odmietla som tento kúsok dlho pestovanej virtuálnej skrýše.

Takmer rok..viac ako rok. Občasné šteklenie slov, ale žiaden život a dej..len chaos zaobalený v myšlienkach a odkazoch o tých, na ktorých si už aj tak ani nespomínam.

Stalo sa veľa vecí. Krásnych splanutí, bezdôvodných úsmevov, poklesov a aj chvíle plávania v mútnych vodách ešte mútnejších dní. Kto vysoko skáče, hlboko klesne. Ja som si z chuti poskočila a ocitla sa zočí voči náhražkam, ktoré skončili tak, ako mali. Dobre mi tak. Už sa na tom všetkom len smejem. Niekedy.

Je isté, že to malo zmysel. Ja som totiž za tú dobu, prosím pekne, vyrástla. Áno, už som veľká a s ešte väčšími očami obzerám sa po svete. Už ma bolia iné veci, staré tešia rovnako a nové ešte viac.

To, čo som vám nepovedala, už nedobehnem. Napríklad, ako mal môj havko depresiu, ako som spoznala mnoho nových ľudí, ako mamča šalie, lebo mám na jej vkus priveľa kamarátov opačného pohlavia, ako nemám rada ICčka, že mám na priváte novú izbu..už tretiu, že som sa nemohla týždeň vybaliť, lebo som mala skriňu otočenú dvierkami k stene :), že už vlastne ani nemám privát, že v potoku plávali kačky, ako sa mi darí kultúrne vzdelávať kamošiaka na divadelnej pôde keď ma príde navštíviť..že..je toho veľa, veď každý deň príde niečo nové, tešíve, malinové, zlené, žlté..bez vanilky..

A tak, som veľká. Alebo ešte stále nie? Ako sa to pozná?

Učiteľ hudby

Mon, 28 Jan 2008 23:45:43 +0100

alebo učiteľ gitary? Ale nie, to je iný príbeh. Tentoraz učiteľ hudby, dobrého hudobného vkusu a prenikania do tónov, na ktoré musí človek postupne dozrieť.

Náplňou tohto semestra je JAZZ. Ten jazz, ktorému ešte celkom nerozumiem, ale veď preto sa chodí do školy, aby sme sa učili, ako správne porozumieť tejto konštante zloženej zo štyroch písmen, no vyjadrujúcej množstvo tónov, rytmov a nôt mne neznámych.

Téma č.1, zoznámte sa, BOBBY McFERRIN.

V diári mám poznačený termín prvej tohtoročnej skúšky. Čas na prípravu sa kráti, ale nepociťujem stres..škola, ktorej sa netreba báť. Miesto, kde si stačí spievať "Don´t Worry..Be Happy"..a prenikať a prenikať a prenikať, až si poviete "už rozumiem.." a usmejete sa a začnete si pískať, hoci to neviete.

17. máj, tretí rad, sedadlo 15 a 16, Bratislava..a lietadlo.

Krásne sviatky!

Mon, 24 Dec 2007 01:15:50 +0100

Kde bolo nebolo

Fri, 07 Dec 2007 22:42:26 +0100

Všetko sa začína vo vani. Horúca voda, čajová sviečka a siahodlhé úvahy o tom, prečo "novodobé" sprchovacie gély nerozpúšťajú penu tak, ako to dokázalo len obyčajnú mydlo. Ak mi padlo do vane, nastala katastrofa. Všetka tá nebeská pena sa mi začala vytrácať pred očami. Koľká neprávosť. Ale dnes je to inak, všetko je inak. Lebo musí a tak je to najsprávnejšie. Už viem, že je a začínam ďakovať.

Dlžím vám ospravedlnenie, za každé kliknutie naprázdno. Dôvody, prečo som prestala písať nechcem hľadať. Sama som si všimla, že článok "denníkového typu" sa tu neobjavil niekoľko dlhých mesiacov. Ak som niečo napísala, bolo to len vtedy, keď sa môjmu emočnému svetu chcelo poplaziť po zemi. A pritom sa udialo toľko skvelých vecí. Moja kariéra tajného agenta nabrala nový rozmer. Ale o tom možno inokedy. V škole sa rozhodli, že mi za známky znova zaplatia niekoľkými fialovými bankovkami. Samozrejme ďakujem a túto nemalú položku užívam v pokoji :).

Aj moje kultúrne "ja" zažilo zopár žiarivých momentov. Postaral sa o to nielen Akademický Prešov, na ktorého programe som sa tentoraz stihla zúčastniť :), k tomu ešte jeden koncert, ale aj minulotýždňová návšteva kamošiaka. V piatok Rómeo a Júlia a v sobotu Veselá vdova..v divadle, samozrejme :) A ešte som bola na plese a viac si nespomínam, predsalen som nepísala riadne dlho :)

Už znova bývam na priváte. Aha..ja som zabudla spomenúť, že som ho na chvíľu vymenila za izbu internátnu :) Našťastie, len na chvíľu, lebo to by bolo nudné, ak by šlo o obyčajný internát, ale tamto bolo skôr väzenie pre moju lietavú dušu. Veď uznajte, je normálne zatvárať vchodovú bránu o deviatej večer? Nie, nie, ani nepremýšľajte, lebo nie je! Brr..vrr..

Mám pred sebou zápočtový týždeň. Tvárim sa inteligentne a tiež, že mám všetko pod kontrolou. Ešte na mňa niekto nasypte pozlátený prášok šťasteny a všetko dopadne dobre. Snáď :)

Začala som mydlom. Malo aj krajšiu vôňu. A vôbec všetko.

Zákaz

Fri, 07 Dec 2007 22:36:24 +0100

Zakázala som si smútok, lebo jeho farba sa mi nepáči. Nepúšťam k sebe dážď, lebo mi strhli pršiplášť. Moje kvapky sa musia premeniť na studenú perleťovú prikrývku. Jediná svetlá stránka mrznutia je, keď sa padajúce zrkadlá menia na sneh. A možno ešte tá, čo sa spája s chvíľkami, keď mi bola na stanici zima a M ma zohrieval na kolenách. Je to preč. A potom už mrzlo inak a tuho. Môj dážď sa preobliekol do vločiek. Prvý sneh prvých lások sa premenil na plačúceho snehuliaka, ktorý má strach privítať lúče slnka. Na zime je totiž niečo magické.

Zakázala som si spomienky. Nie všetky, len tie, ktoré sa začínajú na M. Neviem však zakázať svojmu profesorovi, aby mi dával úlohy navyše. Okrem toho, že musím rozoberať básne, ktoré vravia niečo o mne a o M, pitvať sa v nich ako patológ v mŕtvej duši, musím ešte niečo. Nedovoliť, aby sa patológ pitval aj vo mne, kým ešte žijem. A žijem krásne.

Neviem zakázať rádiám, aby hrali našu pieseň, ľuďom, aby sa podobali na M, aby sa na neho pýtali, chceli odpovede, ktoré nepoznám. Nedokážem zakázať svojim snom, aby na kanáli môjho podvedomia vysielali absurdné drámy, v ktorých zápasím s úsmevom existujúcim len vo vyprahnutej krajinke. Ten úsmev patrí človeku z mojej pamäte. Premenil sa na úškrn v úteku.
Môžem, nemôžem...chcem! Zakazujem. Rovnako, ako som bola aj ja zakázaná.

Pripútaná

Sat, 20 Oct 2007 03:04:07 +0200

Nespím, lebo to nedokážem. Sú hodiny, kedy sa vraciam v čase hoci to nechcem. Keď viem, že prítomnosť je naruby, že som späť. A vravím si: "Nechcem a nechcem a nechcem a nechcem"..keď sa nechcem vracať a hľadať odpovede na otázky, na ktoré mi mal odpovedať niekto iný.

Stávam sa ničím, človekom bez vôle, keď nadomnou vyhrávajú myšlienky. Perly kvapkajúce na vankúš mi tiško kričia "nie je to fér" a premýšľam, či ide o city, alebo o boj, ktorý som prehrala. Boj bez boja, len búranie schodíkov do neba.

Už znova dokážem plakať a nie je to výhra. Príde chvíľka, kedy si spomeniem a prestanem zabúdať. Prečo nás v škole učia len to, ako si veci zapamätať a nie naopak? Potom by bolo všetko ľahšie. Šúflíky, ktoré sme tak krásne na seba naukladali by sme jednoducho pozasúvali späť. Neraz si poviem, že je to za mnou. Teším sa z ľudí okolo seba. Naozaj mám radosť vďaka Tebe, Tebe a Tebe...

Čakám na gestá, ktoré prekvapia, potešia, utíšia. Pohladia a upokoja.

A ono je to za mnou, len tie otázky tak veľmi štípu v očiach.

V čom som horšia, slabšia a menej dokonalá než...než všetci tí ľudia z autobusu č.2, v ktorom sa cestuje v stredu pred obedom?

Zažltnuté

Thu, 18 Oct 2007 12:19:31 +0200

Tvoje listy
sú ako jesenné lístie
Zažltnuté v šuplíku
Spomienky na zelený máj
Poznámka v zošite,
že bolo nám fajn
Na jar sa prší od šťastia
Na jeseň od žiaľu
A všetko medzi tým
Sú myšlienky na Teba

^{_{-venované ni(e)komu-}}